Vy ste soľ zeme

Salinita, čiže slanosť, určuje koncentráciu minerálnych látok rozpustených najčastejšie vo vode alebo v pôde. Je dôležitou súčasťou zachovania „zdravia“ ekosystému. Niekedy sa zdá, že v našom regionálnom priestore kresťania už nie sú tými čo v minulosti. Stratili slanosť. Keď mnohí v minulosti museli prinášať obete, aby ukázali, že sa stotožňujú s Ježišovým postojom, stávali sa živým príkladom Kristových slov o salinite.  
Štefan Marián Bankovič 09.02.2020
Vy ste soľ zeme

Evanjeliové slová 5. nedele v cezročonom období: Vy ste soľ zeme a svetlo sveta (porov. Mt 5, 13 - 14) sú súčasťou veľmi významnej časti celého posolstva Pána Ježiša a tou je reč na vrchu. Tam sú sústredené hlavné normy celej jeho náuky, ktorú nám predkladá ako náš Učiteľ.

Je to niečo, čo by sme mohli prirovnať k programovému vyhláseniu, čo určuje jasné nasmerovanie nasledovníkov učiteľa Ježiša. V reči na vrchu sú blahoslavenstvá ukazujúce šťastie tam, kde by ho svojimi prirodzenými očami človek nikdy neobjavil.

Sú v nej tézy zo Starého zákona postavené do nového vnímania akoby presvetlené Ježišovým svetlom. V ňom sa zdokonaľujú a zvnútorňujú.

Z kázne sv. Jána Zlatoústeho

Soľ je tichá, skromná, ale pritom dôležitá súčasť našej kuchyne pre svoju chuť. Bez soli by bol náš svet ochudobnený. Naše jedlá by neboli chutné. Vieme, že soľ má i konzervačnú funkciu. Bez soli by sa jedlo pokazilo a rozložilo.

Pán Ježiš nás vyzýva: „Vy ste soľ zeme“ (Mt 5, 13). Vy máte udržiavať zdravú spoločnosť. Vy máte byť mojimi svedkami, vy máte priniesť chuť tomuto svetu.


Svätý Ján Zlatoústy hovorí takto: „Vy ste soľ zeme, lebo slovo sa vám nezveruje pre váš život, ale pre celý svet. Ani vás neposielam do dvoch alebo desiatich či dvadsiatich miest. A neposielam vás k jednému národu ako kedysi prorokov, ale na zem a na more a do celého sveta, ktorý je vo veľmi zlom stave. Keď totiž hovorí vy ste soľ zeme, ukazuje, že celá ľudská prirodzenosť je nakazená a narušená hriechom.

Preto od nich vyžaduje najmä tie čnosti, ktoré sú veľmi potrebné a užitočné pri starostlivosti o mnohých. Lebo kto je tichý, skromný, milosrdný a spravodlivý, neobmedzuje dobré skutky iba na seba, ale stará sa o to, aby tieto vynikajúce pramene tiekli aj na úžitok iných. A zasa kto je čistého srdca, šíri pokoj, trpí za pravdu, zameriava svoj život na spoločné dobro.“

Soľ nad zlato

Veľmi známou je rozprávka Soľ nad zlato. Išlo v nej predovšetkým o poukázanie na to, ako sa podcenil, až akoby stratil význam soli. Kráľove dcéry sa pretekali v rôznych prirovnaniach, akú lásku majú k svojmu otcovi.

Najmladšia to vyjadrila tak, že svoju lásku prirovnala k soli. Vyvolala tým veľké rozpaky. No neskôr sa ukázala obrovská hodnota a potreba soli. Ježiš Kristus hovorí: „Ak soľ stratí chuť, čím ju osolia? Už nie je na nič, len ju vyhodiť von, aby ju ľudia pošliapali“ (Mt 5, 13).

A práve tu niekde sa nachádza nebezpečenstvo, ktoré môže ohrozovať nás kresťanov, ktorí máme byť v spoločnosti soľou. Stratenie chuti, akési zvetranie, splynutie so spoločnosťou bez prinesenia účinkov. Nebezpečenstvo straty evanjeliovej identity je tá chýbajúca slanosť. Žiaľ, v mnohých prípadoch sme toho svedkami.

Ježiš nerozdával fary a tituly, ale poslal apoštolov do sveta. Naše svedectvo a príklad kresťana znamená viac ako naše kázne.

Anton Srholec 
rímskokatolícky kňaz a politický väzeň za vieru 

Vyhodia ju von, aby ju ľudia pošliapali

Proces sekularizácie mohutne pokračuje, čo má v každodennom živote za následok strácanie evanjeliového ducha kresťanov. To je práve to obrazné strácanie chuti. Vtedy, keď viac dbáme na vonkajšok ako na vnútro, keď nás viac formujú rôzne spoločenské konvencie ako Duch Boží.

Keď nám chýba odvaha zaujať Kristov postoj a ospravedlňujeme si to potrebným taktom a akýmsi falošným pokojom (porov. Mt 10, 34). Vtedy sa stráca nenahraditeľná chuť života podľa Krista a jeho nasledovanie. To, čo my máme svetu ponúkať, sa vtedy stráca. Tak sa môžeme pomaly dostávať do stavu, že to, čo ponúkame našim súčasníkom ako svedectvo, je už bez chuti. Nechcú to.

Prichádza odmietnutie a opovrhnutie. Vyhodenie a pošliapanie. Zlato a rôzne iné drahokamy nestačili k životu nielen v rozprávke Soľ nad zlato. Nestačia ani ľuďom našich čias. Mnohí majú dostatok zlata a vysokú životnú úroveň, no to ešte nenapĺňa celého človeka. Celé jeho srdce. On túži aj po inej chuti, po evanjeliu.

A tu je veľké poslanie nás, Kristových bratov a sestier, byť soľou, prinášať chuť. Ukázať, ako chutí život v spojení s Ježišom, život podľa jeho slova. Erfurtský biskup Joachim Wanke napísal, že keď sa ľudí pýtame, načo potrebujeme Cirkev, zväčša povedia, že má pomáhať chudobným, chorým, v spoločnosti chrániť určité morálne hodnoty.

Napísal, že jemu je to málo. On si myslí, že Cirkev má ukazovať ľuďom cestu do neba, že samotnej Cirkvi má ísť o ľudské duše. Nie sme tu sami pre seba. Našli sme poklad vzácny ako soľ, ktorý je nad zlato a nemôžeme si ho nechať len pre seba. 

Vy ste svetlo sveta

Vo veľkonočnej liturgii na vigíliu Nedele Pánovho zmŕtvychvstania máme pôsobivý obrad, ktorý sa volá liturgia svetla. Pri kostole sa urobí malá vatra, požehná sa a pri nej sa pripravuje veľkonočná svieca. Sú na nej grécke písmená alfa a omega, letopočet i hrudky tymianu pripomínajúce rany Pána Ježiša.

Táto mohutná svieca - paškál sa nesie dovnútra kostola, ktorý je ponorený do tmy. Ona symbolizuje nášho Pána, ktorý je svetlom sveta. A potom nasleduje ďalší pekný symbol, keď sa od tejto sviece pripaľujú naše, ktoré vystierame k jej plameňu, a tak sa temný priestor rozžiaruje a každý sa stáva svetlom. Vytvorí sa veľké množstvo trblietajúcich plamienkov, ktoré ožarujú naše tváre.

Poslanie kresťanov je byť svetlom. Pán Ježiš nás k tomu vyzýva: „Vy ste svetlo sveta“ (Mt 5, 14). Ako si svoje malé sviečky zapaľujeme od veľkej veľkonočnej, tak prijímame svetlo do svojho vnútra a do svojho života, ktorým je sám Pán.

V evanjeliovom podobenstve sú za múdre označené panny idúce na svadbu, ktoré si udržali svetlo v svojich lampách a len tie mali prístup do hodovnej svadobnej sály, kde bol ženích (porov. Mt 25, 1 – 13).

Motoristi sú povinní pri jazde mať neustále osvetlené svoje vozidlá. Niečo podobné je vyjadrené v Ježišovom príkaze: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 5, 16). Akosi na to zabúdame.

V Cirkvi si uctievame svätých. Oni sú pre nás lampy postavené na svietnik, aby svietili všetkým. Ich snaha o vernosť Pánovi, o jeho každodenné nasledovanie, je svetlo, ktoré ožaruje nielen Cirkev, ale aj celý svet.

V mnohých chrámoch sú vitrážové okná s podobizňami svätých. Keď zasvieti slnko, vtedy svätec vyniká a lepšie sa ukazuje jeho obraz. Podobne je to aj v našom živote, keď cez nás preniká svetlo Pánovo. Vtedy výrazne zjavujeme jeho obraz všetkým. Nech sa nám to darí. Veď Ješišov odkaz je zrozumiteľný aj pre kresťanov 21. storočia. A naša salinita znamená vydávať svedectvo v každom čase. 
 

 

Obnovuj si svoje ideály. Maj ich vždy pred očami a nikdy nedovoľ, aby vybledli. Na to, aby si mohol urobiť dobré rozhodnutia, musíš vedieť, kam ideš a čo chceš dosiahnuť. Nie všetky cesty, čo ako krásne a pohodlné, však vedú tam, kam chceme ísť. Mravné rozhodnutia sú svedectvom, akí sme vlastne ľudia.

Thomas Stafford Williams 
novozélandský kardinál a emeritný arcibiskup Wellingtonu.