Vyberajme z duchovného odkazu svätých Cyrila a Metoda

Nedávne televízne hľadanie „Najväčšieho Slováka“ prinieslo medzi finalistov aj dvojicu solúnskych bratov, svätých Cyrila a Metoda. Táto skutočnosť – aj popri všetkej svojej len relatívnej výpovednej hodnote, ktorú neslobodno preceňovať – potvrdzuje presvedčenie, že duchovný odkaz solúnskych bratov je stále aktuálny, že v ňom máme neustále čo odhaľovať a prehlbovať a predovšetkým aplikovať do nášho osobného, duchovného, cirkevného i spoločenského života. 

Vzťah k národu a jeho kultúre v európskej perspektíve 

Dnešná Európa, vyrastajúca zo svojich kresťanských duchovných koreňov - či ich už priznáva, alebo nie - ak chce ostať sama sebou, musí odolať viacerým pokušeniam, pričom dve z nich sú mimoriadne dôležité. Na jednej strane je tu pokušenie absolútnej regulácie prejavov individuálneho i kolektívneho života, na strane druhej je tu pokušenie relativizácie pojmu individuálneho práva a slobody.

Kým prílišná regulácia hrozí potlačením osobitosti, sloboda, ktorá by sa identifikovala s absenciou akýchkoľvek skutočných východiskových hodnôt, je prvým krokom k chaosu a úpadku. Pre našu reflexiu o duchovnom odkaze svätých Cyrila a Metoda môže byť osobitným impulzom apoštolský list pápeža Jána Pavla II. Egregiae virtutis z 31. decembra 1980, ktorým boli svätí bratia vyhlásení za spolupatrónov Európy.

Slovanský svet - cez svoje kresťanské korene, cez svoju schopnosť, dokonca istú historickú predurčenosť k syntéze - je povolaný, aby dal niečo aj dnešnej Európe. Tá sa totiž príliš často identifikuje so Západom. Bývalý generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej páter Pedro Arrupe v dobe Druhého vatikánskeho koncilu upozorňoval: „Optický klam spôsobuje, že západná kultúra sa považuje dnes za kultúru našich čias.“  

Extrémizmy objavujúce sa na európskom horizonte

V dnešnej dobe aj na Slovensku opätovne pociťujeme potrebu hľadania rovnováhy medzi dvoma súčasnými extrémizmami týkajúcimi sa vnímania postavenia národných, kultúrnych a duchovných spoločenstiev v rámci modernej Európy.

Na jednej strane sme svedkami organizovaného globalizačného tlaku a plánovito - aj legislatívne - presadzovaného stierania rozdielov, vedúceho ku kultúrno-civilizačnému kozmopolitnému alebo internacionalizačnému glajchšaltovaniu nebezpečne popierajúcemu špecifickú a nezameniteľnú národnú, duchovnú, ba dokonca, v duchu niektorých rodovo-písmenkových ideológií, aj antropologickú identitu.

Na druhej strane vidíme „renesanciu“ anachronistického nacionalizmu, často s nezameniteľnou pachuťou (či retrochuťou) totalitných ideológií minulého storočia, ktorý zjednodušujúco vyzdvihuje na akýsi pomyselný piedestál samotnú príslušnosť k nejakému národu, prípadne rase, či dokonca náboženstvu (príslušnosť nijako nezaslúženú a nezvolenú) v protiklade k iným etnikám, národnostiam a náboženstvám, vidiac v tom pomyselný všeliek na vlastnú duchovnú dezorientovanosť a vyprázdnenosť.

Pri oboch týchto ideologicko-politických extrémoch - nech ich už hlásajú naivní „alternatívni“ mládežníci s dredmi Boba Merleyho a v tričkách s Che Guevarom vznášajúci sa v pomyselných či skutočných kanabisových obláčikoch; sofistikovane organizovaní legislatívci a sociálni inžinieri v bielych golierikoch a červených kravatách, infiltrujúci sa plánovite do nadnárodných ekonomických, ideových a politických inštitúcií, prípadne do sveta médií, chrliaci smernice, dohovory, odporúčania a mienkotvorné editoriály vnucujúce celému kontinentu vlastné ideologicko-filozofické predstavy a túžby; alebo noční vlci rachotiaci na silných motorkách, so svojimi steroidnými bicepsami a prípadne okázalo vystaveným trojramenným krížom na maskáčovej braneckej bunde, inšpirujúci aj niektorých našich hrubokrkých, holohlavých a zväčša prostoduchých mladíkov – pri pohľade na toto všetko nám napadá jediné: „déjàvu! – už sme to videli!“. 

Akoby sme sa ešte stále nedokázali oslobodiť od reinkarnácií tragických ideologických chimér 20. storočia, ktoré zaviedli európsku spoločnosť do slepej uličky ľudských dejín. Na začiatku tejto cesty sa podobní dirigenti pokúšali zladiť Európsky orchester – od Peterburgu a Moskvy, cez os Berlín - Rím až Madrid, presadzujúci každý svoju muziku, Internacionálu, či Horst-Wessel marš, a na jej konci boli múry konc-lágerov, gulagov či povestný Berlínsky múr, pod ktorými sa hromadili hory mŕtvol obetí navzájom bojujúcich, a predsa takých podobných totalitných ideológií.

Oba tieto extrémne prístupy dnes opäť akosi priľahko nachádzajú svojich šíriteľov a protagonistov i ochotných bezmyšlienkovitých pritakávačov a stádovitých nasledovníkov, a to v celej Európe - od Atlantiku až po Ural. Ani Slovensko nie je výnimkou. Človek nemusí byť špecializovaný politológ, nemusí sa nevyhnutne utiekať k analýzam eurovolieb či sociologickým prieskumom, aby si túto skutočnosť uvedomil. Osobitne môžeme pozorovať, ako sú tomuto pokušeniu nebezpečne vystavení mladí ľudia, ktorí nie sú pevne ukotvení vo vlastnej duchovnej, kultúrnej či spoločenskej identite a stávajú sa ľahkou korisťou propagačných, agresívnych, deformujúcich hesiel a zjednodušujúcich pseudoriešení. 
 

Prorocké slová svätého Jána Pavla II.

Aj dnešnej generácii, zvlášť mladým ľuďom na Slovensku, je potrebné pripomenúť slová svätého Jána Pavla II., ktorými nás naozaj prorocky vyzýval pri svojej prvej návšteve nezávislého Slovenska 30. júna 1995 v Nitre: „Nejestvuje opravdivá sloboda bez lásky k iným. Kresťania žijú slobodu ako službu v presvedčení, že od toho závisí rozvoj pravej civilizácie v Európe a na celom svete.

Sv. Cyril a Metod s nasadením života odmietli podriadiť vieru mocenským záujmom. Viera vždy chráni pravú slobodu a odsudzuje fyzické i morálne otroctvo. Fyzické otroctvo je viditeľnejšie ako morálne, ale morálne otroctvo nie je o nič menej nebezpečné. Jestvuje totiž otroctvo spôsobené inými a otroctvo, ktoré si človek zapríčiňuje sám. Mládež Slovenska, majte vždy otvorené oči! Nedajte sa opantať ideológiou falošnej slobody, ktorá v mene zdanlivého šťastia šíri indiferentizmus a relativizmus, a tým pozbavuje svedomie hodnôt, ktoré dávajú životu zmysel.

Podobne ani na sociálnej rovine neslobodno zamieňať slobodu s nacionalizmom. Rozdielnosť kultúr je bohatstvo, ktoré treba spravovať vo veľkej vzájomnej úcte a v opravdivej spolupráci. Odvrhnite každé pokušenie násilia a rasizmu. Buďte tvorcami pokoja, dialógu a solidarity.”

Slovensko je súčasťou Európy – v historickom, duchovnom a dnes i politickom zmysle. Za jeden z hlavných prínosov historického fenoménu „Európy“ považujeme schopnosť rešpektovať iného a jeho hodnoty, ba dokonca vidieť v tom možnosť na vlastné obohatenie. Európa, aj pri pochopiteľnej pluralite svojich duchovných koreňov, dospela k formulácii týchto hodnôt vďaka aplikovaniu kresťanského pohľadu na ľudskú osobu.

Človek získava osobitnú dôstojnosť, ak ho chápeme nie iba ako pracovnú silu, ako člena klanu, kmeňa, kolektívu či štátu, ako zoon politikon – spoločenského živočícha, ale ak k nemu pristupujeme s vedomím jeho dôstojnosti Božieho stvorenia vykúpeného krvou jednorodeného Božieho Syna a oživovaného darom Svätého Ducha. Takýto pohľad na človeka je vlastný pre kresťanstvo. 

Kresťanský humanizmus svätých Cyrila a Metoda

Tento pohľad vložili do vienka nášho národa aj sv. Cyril a Metod. Ich pohľad na človeka vychádzajúci z kresťanskej antropológie nám aj dnes dáva argumenty v prospech skutočného humanizmu, teda k presadzovaniu neodňateľnej  ľudskej dôstojnosti každého jedinca, vo všetkých fázach jeho života, vo všetkých spoločenských stavoch a situáciách.

Toto vedomie pramení z ich učenia, že všetci ľudia sú „Adamove deti“, navzájom bratia a súčasne milované Božie stvorenia. Nikto nie je taký malý a bezvýznamný, aby nemal právo byť – pred ľuďmi i pred Bohom – rovnocenný komukoľvek: všetci ľudia sú si rovní, všetky národy sú si rovné, všetky jazyky sú rovnako dôstojné a hodné – nielen aby nimi komunikoval človek s človekom, ale aby sa nimi obracal k najvyššiemu nadprirodzenému princípu, ktorý nazývame Bohom.

Sv. Cyril a Metod nám ukázali to najdôležitejšie, čo sa máme aj dnes učiť: že jednota nie je v deformujúcej uniformite, ale jednota je v pluralite, ktorá sa doplňuje, rešpektuje, podporuje, povznáša. Ak to pochopíme, pochopíme veľkosť solúnskych bratov a porozumieme, k čomu nás vyzýva svätý Ján Pavol II. a znaky času. To, čo napokon znamená ich vyhlásenie za spolupatrónov Európy.

Vyhlásenie Cyrila a Metoda za patrónov Európy treba pokladať za výzvu a príkaz premyslieť od základov a nanovo celé naše národné dejiny a miesto v hraniciach Európy a v hraniciach Cirkvi. Táto pápežská výzva nás má pohýnať k novému premysleniu celého nášho národného horizontu, predovšetkým horizontu civilizačného, kultúrneho i spoločenského.

Zoči-voči tejto úlohe si s bolesťou uvedomujeme aj to, že ako národ sa niekedy dobre cítime a pevne sme sa udomácnili v polohe malého, zakomplexovaného, ukrivdeného, poškodeného atď. Umožňovalo nám to nič nerobiť, a pritom si nič nevyčítať. Tým sa ale našej historickej i osobnej zodpovednosti nezbavíme.
Francúzsky esejista Gilles Lipovetsky charakterizuje súčasné kultúrne trendy v svojej štúdii s výrečným názvom Súmrak povinnosti.

Zoči-voči takémuto pochmúrnemu vnímaniu jednotlivca i spoločnosti je najlepšou zárukou skutočnej slobody zodpovedný pohľad na dôstojnosť človeka. Pre kresťana je nemožné predstaviť si iný pohľad na človeka ako je ten, ktorý nachádza svoje naplnenie v osobe Ježiša Krista. Toto si musí uvedomiť aj Slovensko, ak sa chce naozaj stať súčasťou Európy, ak chce participovať na ideáli, ktorý vytvoril Európu.

Naše malé Slovensko to môže pomôcť pochopiť dnešnej Európe, aby táto ostala sama sebou, aby bola skutočne Európou. Aj k tomuto záveru nás privádza spomienka na slovanských apoštolov Cyrila a Metoda. Keby svätí bratia boli dnes medzi nami, asi by na Lipovetského Súmrak povinnosti odpovedali kresťansky ladeným spisom: Úsvit radostnej zodpovednosti. Takýto spis už fyzicky nenapíšu, ale jeho stránky môže napĺňať v cyrilo-metodskom univerzalistickom kresťanskom duchu každý z nás. Všetci tí, ktorí cítia na tej istej, na cyrilo-metodskej, alebo lepšie povedané, na Kristovej vlnovej dĺžke ducha.