Za koho ma pokladajú ľudia
Aj slová súčasného Petra hýbu ľudskými srdcami, posilňujú bratov vo viere. Ilustračná snímka: profimedia.sk
Prieskumy verejnej mienky dnes považujeme za čosi úplne bežné. A čím je dianie na politickej scéne turbulentnejšie, tým častejšie sa takéto prieskumy realizujú. Zdá sa, že aj Ježiš si urobil akýsi prieskum verejnej mienky, keď sa opýtal svojich učeníkov: „Za koho ma pokladajú ľudia?“ (Mk 8, 27).
On sa však nezastavuje tu; od svojich žiada, aby k nemu zaujali osobný postoj. My si tento evanjeliový príbeh najprv priblížime v jeho historickom kontexte a následne ho „prerozprávame“ v čase prítomnom.
Petrovo vyznanie viery
Ježiš vedel, že jeho nasledovníci sú citliví na popularitu svojho Učiteľa. A tak mu učeníci bez váhania predstavujú aktuálne mienky, ktoré o ňom kolujú. Ľudia ho stotožňujú s veľkými postavami Starého zákona. Tieto mienky nie sú zanedbateľné: zaraďujú Ježiša z hľadiska židovskej viery medzi tých najväčších: Ján Krstiteľ, Eliáš, proroci.
Zatriediť Ježiša medzi prorokov znamená potvrdiť jeho božské poslanie. Vidia v ňom Eliáša, čiže najväčšieho z prorokov; toho, čo má bezprostredne predchádzať koncu vekov, aby obnovil všetky veci. Vzápätí sa však Pán pýta svojich učeníkov celkom priamo: „A za koho ma pokladáte vy?“ (Mk 8, 29).
Touto najdôležitejšou otázkou sa Ježiš obracia na tých, ktorí ho nasledovali, aby otestoval ich vieru. Peter v mene všetkých zvolá: „Ty si Mesiáš“ (Mk 8, 29). Petrovo vyznanie potvrdzuje Ježišovu absolútnu jedinečnosť. Proroci boli štafety, skrze ktoré Boh viedol dejiny k svojmu naplneniu.
Avšak Ježiš je ten, skrze ktorého toto zavŕšenie prichádza. Prorokov bolo mnoho, avšak Mesiáš je jeden jediný. Termín „Kristus“ je gréckym prekladom aramejského slova Mashiah, čo znamená „pomazaný“. Nový kráľ Izraela býval do svojho úradu uvádzaný pomazaním, keď po jeho hlave stekal voňavý olej.
Písma Starého zákona čoraz jasnejšie predpovedali „Pomazaného Pánovho“, ktorý založí Božie kráľovstvo na zemi. Ako však apoštoli prišli k takémuto hlbokému poznaniu, obsiahnutému v Petrovom vyznaní? Oni nenavštevovali teologickú fakultu, ale zato každý deň chodili s Kristom.
Pozorovali, kade chodí, sledovali každé jeho gesto a doslova hltali všetky jeho slová. Petrova odpoveď odráža zmenu, ktorá sa udiala v ich vnútri. Možno nás prekvapí Ježišova reakcia na správnu Petrovu odpoveď. Pán učeníkom dôrazne zakazuje hovoriť o tejto skutočnosti. Kristus ešte musí spresniť, v akom zmysle titul Mesiáša treba užívať.
Mnohí v Izraeli sa totiž domnievali, že Mesiáš je budúcim synom Dávida, ktorý so zbraňou v ruke ustanoví nadvládu vyvoleného národa nad ostatnými národmi. K takýmto falošným očakávaniam však neboli naklonené len zástupy, ale aj Peter a učeníci. Akým typom Mesiáša je Ježiš, to pochopia až v závere jeho života.
A preto je lepšie verejne neužívať tento titul, čo by ľudí mohlo uviesť do zmätku. Ježiš postavu Mesiáša spája s trpiacim Služobníkom, ktorého predpovedal prorok Izaiáš; Mesiáš je ten, ktorý dáva život ako výkupné za druhých (porov. Mt 20, 28); ten, ktorý víťazí pokorou, miernosťou, láskou.
Ježiš pravdepodobne učeníkom zakazuje vyjaviť svoju pravú identitu tiež preto, aby si o ňom ľudia utvorili vlastný názor z toho, čo vidia, čo počujú, čo s ním zažijú. Peter po svojej odpovedi si azda myslel, že skúšku už zložil, že už je na vrchole. Neuvedomoval si, že jeho vyznanie bolo len východiskovým bodom.
Ten najťažší úsek ho ešte len čaká. Od teoretickej časti skúšky treba prejsť k tej praktickej. Táto pozostáva z praktických a existenčných dôsledkov faktu, že Ježiš je Mesiáš. Začína im rozprávať o tom, že bude mnoho trpieť, zabijú ho a on tretieho dňa vstane z mŕtvych.
Apoštol, ktorý v prvej časti skúšky prospel na výbornú, zrazu je bezradný a nevie prijať Ježišovu predpoveď. Teologickú odpoveď nedokáže použiť v praxi. Začína Ježišovi robiť výčitky, avšak on reaguje rázne: „Choď mi z cesty (postav sa za mňa), satan, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ (Mk 8, 33).
Sú to naozaj prísne slová: dokonca ani Judáš nebol pomenovaný satan, čo znamená Boží protivník. To znamená, že Petrov problém má rozhodujúcu dôležitosť: víťazstvo patrí pyšnému alebo pokornému? Peter sa má zaradiť za Ježiša, nasledovať ho, a nie mu diktovať.
Kto predbehne Ježiša, aby sa dostal pred neho, stratí zmysel života, pretože stráca pred sebou toho, kto ho vedie k cieľu. Ježiš vysvetľuje učeníkom i všetkým, čo ho nasledujú, že on je pokorným Mesiášom, Služobníkom poslušným Otcovej vôli až po dokonalú obetu vlastného života. Obrátiac sa k zhromaždenému zástupu, preto vyhlási: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mk 8, 34).
Moje vyznanie dnes
Ani dnes Ježiš nie je neznámym pojmom. Čo o ňom hovoria ľudia moderných čias? Mnohí ho považujú za hrdinu, azda za najúžasnejšieho človeka v dejinách. Niektorí intelektuáli, ako napríklad Ludwig Feurbach, v ňom vidia len akýsi archetyp, model ľudstva a či súhrn všetkých dokonalostí, ktoré by človek mohol dosiahnuť.
Neomarxisti, čo prekonali protikresťanské zábrany, ako Ernst Bloch, predstavujú Krista ako politického mučeníka, ktorý pozdvihol sebavedomie utláčaných a stal sa hlasom chudobných. Koľko rôznorodých pohľadov na Krista! Do týchto pohľadov sa premietajú ľudské nálady, priania, zaujatosti.
Ľudia očakávajú od Krista a od jeho Cirkvi nový svetový poriadok, lepšiu vládu, hospodárske možnosti... Keď sa Ježiš človekovi zjaví taký, aký je, znamená to zmeniť život, odložiť egoistické chúťky. Toho sa však väčšinou ľudia boja, preto s obľubou menia obraz Krista. Alebo si radšej vytvoria nového mesiáša.
Koľko nebezpečných mesiášov si už ľudstvo v histórii vysnívalo! Aj komunizmus bol mesianizmus, kde tým vyvoleným ľudom bola pracujúca trieda, víťaziaca nad buržoáziou. V nacizme zasa „vyvolená“ árijská rasa mala vládnuť nad všetkými ostatnými.
Mentalita násilia sa tiež natláča do literatúry, do animovaných filmov. Vystupuje tu akýsi superman („nadčlovek“), ktorý prichádza v poslednom okamihu a nakoniec tajnou zbraňou porazí nepriateľov. Hovoriť o druhých a o ich postojoch ku Kristovi nie je také náročné. Ježiš sa však neuspokojí s tým, že mu vymenujem celú plejádu názorov o ňom.
On svoj zrak upiera na mňa a pýta sa ma: „Za koho ma považuješ ty, ktorý si prijal vieru, ale máš strach vydať sa na hlbinu môjho slova? Kým som pre teba, čo si kresťanom už dlho, ale poznačený rutinou si stratil prvotnú lásku?“ A tu som prinútený vyjadriť sa osobne, poskladať útržky svojich skúseností a „vynájsť“ vlastnú odpoveď.
Treba vyjsť s vlastnou kožou na trh. Petrovo vyznanie v nás vzbudzuje úžas. I slová súčasného Petra hýbu ľudskými srdcami, posilňujú bratov vo viere. Ježiš sa však pýta na moju vieru: „Za koho ma ty pokladáš?“ Na takú otázku nestačí odpovedať len tým, čo hovoria ľudia alebo čo hovorí Cirkev.
Ježiša zaujíma láska v mojom srdci. On chce byť centrom mojich myšlienok, vzťažným bodom mojich citov; skrátka láskou môjho života. Od tohto okamihu sa začína druhá časť môjho putovania, tá náročnejšia. S Ježišom nestačí si len tak nezáväzne potárať.
Pochopil som, že povedať Pánovi, kto je, neznamená ešte ukázať sa ako najinteligentnejší žiak. Znamená to len pustiť sa na cestu, nad ktorou sa predlžuje tieň kríža. Prvé radikálne víťazstvo, ktoré Ježiš odo mňa žiada, je víťazstvo nad sebou, čo druhí takmer vždy stotožňujú s porážkou.
Logika každého ľudského úsilia o dosiahnutie moci je nasledovná: boj – víťazstvo – vláda. Ježiš však víťazstvo dosahuje skrze porážku. Svätý Augustín to vyjadril nádhernou vetou: „Victor quia victima – Stal sa víťazom, pretože bol obeťou.“
Novodobý blahoslavený tínedžer Carlo Acutis túto Ježišovu logiku pochopil nasledovne: „Čo osoží človekovi vyhrať tisíc bitiek, ak potom nedokáže zvíťaziť nad sebou vo vlastných skazených vášňach?“
Svedectvo kresťana a cesta kríža
Nasledovať Ježiša znamená dobrovoľne vziať svoj kríž – a ten veru nikomu nechýba. Pán nás pozýva, aby sme ho sprevádzali na jeho nepohodlnej ceste, nie na ceste úspechu a pomíňajúcej sa slávy. Táto cesta ale vedie ku skutočnej slobode – k slobode od egoizmu a hriechu.
Ide tu o odmietnutie svetáckej mentality, ktorá vlastné „ja“ a vlastné záujmy kladie do centra existencie. Svet nám nahovára: „Dosť už bolo zapierania! Treba si užiť!“ Lenže život bez disciplíny sa nakoniec zmení na smrť, presne ako to hovorí Ježiš: „Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho“ (Lk 9, 24).
Taká je jednoducho rafinovanosť hriechu: ak niekto prepadne alkoholu, drogám, jedlu, sexu, namiesto očakávaného života nachádza duchovnú a neraz aj fyzickú smrť. Ježiš nás pozýva stratiť svoj vlastný život preňho a pre evanjelium, aby sme dostali život obnovený, realizovaný a autentický.
Vďaka Ježišovi sme si istí, že táto cesta vedie nakoniec k zmŕtvychvstaniu, k životu v plnosti, k definitívnemu životu s Bohom. Kráčať so svojím krížom za Kristom predstavuje skutočné svedectvo, čiže martýrium. Čo znamená „stratiť život pre Ježiša a pre evanjelium“?
Pápež František nám pripomína, že kresťanských mučeníkov máme v súčasnosti viacej ako v prvých storočiach. Oni strácajú svoj život pre Krista, sú odsúdení na smrť, pretože nechcú zaprieť Ježiša. Jedného z nich mi bolo dopriate poznať aj osobne, keďže počas štúdií sme bývali v tom istom kolégiu.
Iracký kňaz Raheed Ghanni sa po štúdiách v Ríme vrátil do svojej krajiny. V Mosule v nedeľu 3. júna 2007 na slávnosť Najsvätejšej Trojice po svätej omši ozbrojení muži zastavili jeho auto, v ktorom okrem neho boli aj traja subdiakoni a manželka jedného z nich.
Raheed bol už predtým islamistami varovaný, aby kostol zavrel. Na otázku, prečo tak neurobil, im odpovedal: „Ako môžeme zavrieť dom Boží?“ Nato ozbrojenci rozkázali žene, aby utiekla, a štyroch kresťanských mužov vyzvali, aby konvertovali na islam.
Keď to odmietli, zastrelili ich a do auta vložili výbušniny, aby sa k nim nikto nedostal. Raheed bol sekretárom arcibiskupa a tento pastier miestnej cirkvi Paulos Rahho bol o deväť mesiacov tiež zabitý v tom istom meste.
Jestvuje však aj mučeníctvo každodenné. Je to plnenie si svojich povinností s láskou, podľa Ježišovej logiky daru a obety. Pomyslime len na toľkých otcov a mamy, čo dennodenne žijú svoju vieru, ponúkajúc svoj život pre dobro rodiny! Koľkí synovia a dcéry sa zasa trpezlivo a s veľkou obetavosťou starajú o starnúcich rodičov! A koľkí kňazi, rehoľní bratia a sestry s veľkodušnosťou konajú svoju službu pre Božie kráľovstvo!
I dnes sa nájdu mladí, čo sa neuzatvárajú do svojich sebeckých záujmov, ale svoje sily a čas ponúkajú ako dar. A kvôli evanjeliovým hodnotám je potrebné neraz zniesť posmešky i toho najbližšieho okolia. To je kríž skutočný, a nie ten ozdobný či ideologický!
Pohnú nás slová pápeža Františka, dnešného Petra, vykročiť za Ježišom, vydať sa na cestu kríža, prekonávať individualizmus a konzumizmus, do ktorého sme neraz namočení po uši? Pred dvoma tisícročiami bolo nutné, aby učeníci mlčali a neprezradili „mesiášske tajomstvo“, pretože ľudia ešte neboli pripravení na jeho prijatie. Dnes, naopak, Ježiš svojim učeníkom prikazuje, aby šli a predovšetkým svojím životom všetkým hlásali, že on je Mesiáš.