Zápas o podstatu Vianoc trvá, no nemusí to platiť stále

Vianoce je potrebné sláviť v kontexte celých dejín spásy. Pre blízkosť Boha, ktorý sa stal človekom vo všetkom nám podobný, sa stali najkrajšími sviatkami. Napriek tomu - či práve preto - sa ich temné sily usilovali oslabiť, zmeniť ich odkaz, ba zrušiť ešte v nedávnych časoch.

Neboli vždy po chuti

Podľa jedného zo scenárov vypracovaných na ústredí komunistickej strany v polovici 20. storočia mali tradičné Vianoce najprv prísť o svoj kresťanský obsah a neskôr aj zaniknúť. Nebolo to však „nič nové pod slnkom“. Vianoce boli zakázané už v Rímskej ríši.

Zmysel tohto sviatku mal zatlačiť do úzadia rímsky sviatok neporazeného boha Slnka – Natalis Sol invictus, ktorý zaviedol cisár Aurelianus v roku 274 práve proti kresťanskému tajomstvu, a nie naopak, ako sme si mylne osvojili interpretovať.

Po prvýkrát totiž  spomína dátum Ježišovho narodenia sv. Hypolit v Ríme v roku 204 (určuje ho na 25. decembra) v komentári ku Knihe proroka Daniela. Kristovo narodenie sa teda právom začalo chápať ako víťazstvo pravého Svetla, ktoré prišlo na svet (porov. Lk 2, 1 - 14).

Pokus potlačiť zmysel vianočného tajomstva sa objavil aj v polovici 17. storočia v americkom Bostone, ale opakovane i na viacerých miestach počas ďalších dvoch storočí. Puritáni, ktorí sa začiatkom 17. storočia presťahovali z Anglicka do Spojených štátov na pobrežie štátu Massachusetts, považovali Vianoce za bezbožný, pohanský rituál.

Zakázali ich slávenie a dodržiavanie akýchkoľvek zvykov, ktoré boli s nimi spojené. Na ulici muž vykrikuje: „Žiadne Vianoce!“ Tradičné vianočné jedlá boli zakázané, kostoly zatvorené a deti museli ísť do školy. To nie je scéna z hollywoodskeho filmu, ale realita v Bostone v roku 1647.

Vráťme sa k časom, keď u nás malo ľuďom stačiť slávenie Nového roku s niektorými prenesenými vianočnými zvykmi podobne ako v Sovietskom zväze. U nás však zámer nevyšiel. Malo ísť o postupný transformačný proces, rozvrhnutý na viac rokov.

V Bulharsku od roku 1968 Vianoce prestali byť štátom uznaným sviatkom a bulharského deda Koledu nahradil podľa sovietskeho vzoru dedo Mráz. Deťom nerozdával darčeky na Štedrý večer, ale až na Silvestra. Trvalo to až do roku 1990.

Proletárske Vianoce

V samotnom Sovietskom zväze sa boľševici neodvážili zrušiť najväčšie kresťanské sviatky – Vianoce a Veľkú noc – hneď po októbrovej revolúcii. Ako uvádza ruská historička Marina Bravinová, v prvých rokoch boli pokusy zaviesť „červené“ alebo „komsomolské“ Vianoce. Staré sviatky dostávali nový, „revolučný“ obsah.

Vo väčších mestách sa konali karnevalové sprievody, na ich záver mládež verejne pálila vypchaté figuríny bohov i farárov, ikony a obrazy svätcov, vykrikovala proticirkevné heslá. Mladí revolucionári vystupovali aj proti vianočnej jedličke.

„Ten, kto ju zdobí, nielenže ničí naše lesy, ale je priateľ popov,“ hlásali titulky novín. Komsomolci zachovali koledy, ale ich obsah zmenili na nepoznanie. V nich sa namiesto Vianoc oslavovala revolúcia a namiesto Krista – Lenin!

Keď organizátori „červených“ Vianoc zistili, že sa stretávajú s masovým odporom, režim pristúpil k opatreniam iného druhu. V roku 1929, ktorý sa podľa Stalinovho vyjadrenia stal rokom veľkého prelomu, boľševici zakázali sláviť Vianoce a deň Narodenia Pána zaradili medzi obyčajné pracovné dni.

Zvláštne hliadky prečesávali ulice miest a dedín, nazerali do okien domov. Kde spozorovali predvianočné prípravy, tvrdo zasiahli. Režim zároveň odštartoval socialistickú industrializáciu, násilnú kolektivizáciu a politické represie proti celým sociálnym skupinám.

V duchovnej oblasti ich sprevádzal bojovný ateizmus a zápas za takzvaný sovietsky spôsob života. Kto sa nepodvolil a neprispôsobil, ten sa stával „nepriateľom ľudu“ a obeťou „červeného“ teroru.

Koncoročné sviatky sa do krajiny sovietov vrátili až v roku 1935, keď Stalin povedal: „Žije sa nám veselšie a družnejšie.“ Komunisti však neobnovili Vianoce v ich „červenej“, a tobôž nie tradičnej kresťanskej podobe. Namiesto nich sa začal sláviť Nový rok. Dokonca aj vianočný zvyk dávať darčeky sa preniesol na novoročný sviatok.

Režim pri tejto príležitosti prinavrátil deda Mráza a jeho vnučku Snehulienku, ktorí mali rozdávať darčeky deťom. V ruskej mytológii a starých rozprávkach bol síce dedo Mráz predstaviteľom zla, no ruská literatúra 19. storočia ho vykreslila ako kladnú postavu.

Už pokusy cára Alexandra II. preniesť do ruských pomerov zo Západu svätého Mikuláša s jeho batohom darčekov nevyšli, a tak od začiatku 20. storočia sa tam dedo Mráz stal súčasťou vianočných tradícií. Je zaujímavé, že nápad nahradiť Vianoce Novým rokom sa nezrodil v Rusku, ale na sovietskej Ukrajine.

Prišiel s ním vysokopostavený stranícky funkcionár Pavel Postyšev, ktorý navrhol Stalinovi „vrátiť“ sovietskym deťom jedličku. A Stalin myšlienku nielenže podporil, ale aj rozvinul. Zákaz jedličky z 20. rokov označil za ľavičiarsku úchylku.

Už 28. decembra 1935 sa objavil v boľševických novinách direktívne napísaný článok so smernicou: „Vo všetkých školách, materských školách, domoch pionierov a v detských kluboch musí stáť na Nový rok kolektívna jedlička!“ V Moskve sa dedo Mráz – už aj so Snehulienkou – prvýkrát objavil počas sviatku novoročnej jedličky 1. januára 1937.

Hrubá manipulácia

Manipulovať s Vianocami však nebola len ideologická, ale aj komerčná záležitosť. Santa Claus začal brázdiť po amerických mestách v 30. rokoch 20. storočia. V komercionalizovanej podobe pod hlavičkou známej nadnárodnej nápojovej korporácie sa až nápadne podobal na ruského deda Mráza. O niekoľko desaťročí neskôr ho možno práve preto tak rýchlo vystriedal aj v krajinách východného bloku.

V komunistickom Československu ideológovia vychádzali síce pri „transformácii“ Vianoc zo sovietskeho modelu, ale prispôsobovali ho domácim podmienkam. Propaganda sa od začiatku zamerala na deti. Už v roku 1950 bolo možné zaznamenať pokusy spochybniť Ježiška.

Detské časopisy prinášali nasledovné: „Nepíš Ježiškovi, ale svojmu otcovi úderníkovi. A čo mu daruješ ty? Najlepšie knihu od súdruha Lenina.“

V čase likvidácie mužských kláštorov uverejnili rôzne ponášky na vianočné koledy. V jednej z nich sa namiesto Ježiša Krista dokonca spomínalo meno prvého „robotníckeho“ prezidenta Klementa Gottwalda.

Vedúci predstavitelia KSČ v roku 1952 zrejme dospeli k záveru, že čas dozrel na úplné vymazanie Ježiška z koloritu vianočných sviatkov. Zmenu podporil aj vtedajší československý premiér a budúci prezident Antonín Zápotocký. Bol nielen ateista, ale mal aj „silné“ literárne sklony.

„Ježiško vyrástol a zostarol, narástla mu brada a stáva sa z neho dedo Mráz,“ uviedol Zápotocký v rozhlasovom príhovore na Štedrý deň 1952.

„Nechodí už nahý a otrhaný ako za kapitalizmu. Je pekne oblečený v baranici a v kožuchu. Prichádza k nám z Východu a na cestu mu žiari nielen betlehemská hviezda, ale mnoho hviezd na našich šachtách, hutách, závodoch a stavbách.“

Z ústredia strany sa rozhodlo, že deda Mráza treba zdomácniť. Ale postupne, preto sa v roku 1953 mali v krajine objavovať domáci dedovia Mrázovia súčasne so sovietskymi. Čím sa však mali od seba odlíšiť?

„Sovietsky dedo Mráz bude hovoriť po rusky a jeho oblečenie bude zodpovedať sovietskemu modelu. Československý dedo Mráz bude postava rýdzo národná, bude hovoriť iba po česky a vo svojom privítacom príhovore vyjadrí vďačnosť a lásku k Sovietskemu zväzu, odovzdá pozdravy našich detí deťom sovietskym. Pri vstupe do miestnosti by mal povedať:

„Česť práci, milé dietky. Je koniec roka. Priniesol som vám darčeky z celoročnej roboty našich občanov. Kto z vás bol dobrý a kto zlý? Poradil som sa s vašimi súdružkami učiteľkami. Všetci ste si darčeky zaslúžili. Lebo dobre ste sa učili, pekne ste sa hrali.“

Sibírsky dedo Mráz síce robil výlety do Československa až do 60. rokov, v tunajšom prostredí však nikdy úplne nezdomácnel.

Spomínam si na príhodu, ktorú uvádza vo svojich spomienkach Oskar Dubovický: „Mikuláš, ktorý podľa nových inštrukcií mal byť už dedo Mráz, nezbadal na javisku svoju ,premenu´ a žiadal od detí pod podmienkou modlitby, že im odovzdá darček. Precitol až vtedy, keď mu kultúrna referentka prišla vysvetliť, že je už dedo Mráz.“

Na Kube sa podarilo v rámci budovania lepšieho zajtrajška Vianoce preložiť na august. Až na žiadosť pápeža Jána Pavla II. pri jeho návšteve Kuby v roku 1998 ich vrátili na pôvodný dátum.

Napokon sa nikomu nepodarilo Vianoce poslať do minulosti. Už v roku 1991 sa v Rusku a ďalších postsovietskych republikách obnovilo slávenie Vianoc na štátnej úrovni. Na Ukrajine v roku 2017 dokonca schválili slávenie Vianoc podľa gregoriánskeho kalendára na 25. decembra, keď je aj štátom uznaný sviatok.

Zápas o podstatu trvá

Vianoce dnes prekážajú nielen prichádzajúcim imigrantom z mohamedánskeho sveta. V Rakúsku v Adventom období roku 2013 zo strany Viedenskej radnice zakázali v materských školách, ktorých zriaďovateľom je mesto, návštevu sv. Mikuláša a adventné vence.

Celú záležitosť zdôvodnili tým, že Viedeň ako európske mesto musí byť multikultúrne a vzhľadom na veľké množstvo moslimských detí v materských školách nemôže pôvodné kresťanské zvyky vnucovať iným kultúram. Vianoce nám však chce zobrať aj sprofanizovaný a komerčný svet a urobiť len príležitosť na oslavu spotreby a konzumného spôsobu života.

Martin Buber rozpráva židovskú historku, v ktorej rabín Mendes von Kozk raz prekvapil niekoľkých učených mužov, ktorí boli uňho na návšteve otázkou: „Kde prebýva Boh?“ Oni sa mu vysmiali: „Čo to hovoríte! Veď svet je plný jeho slávy!“ On však odpovedal na svoju vlastnú otázku: „Boh prebýva tam, kde ho prijmú.“

A práve preto slávime Vianoce. Boh sa nám v Dieťati v jasliach približuje, prichádza na svet a my mu v tomto slávení chceme otvoriť nielen dvere, ale aj srdce. Sláva Bohu teda nanovo! Nedajme sa obrať o toto posolstvo!

Veď v Betleheme sa Boh pred dvetisíc rokmi nečakaným a nepochopiteľným spôsobom dotkol nášho sveta tým, že sa stal človekom. On – Boh od večnosti si zobral na seba ľudskú podobu, a tak oslovil človeka svojou pokorou, keď sa stal takým ako on so všetkou jeho biedou a slabosťou okrem hriechu.

Chcem vás všetkých v tomto duchu uistiť, že Vianoce naozaj môžu byť zázrakom a znamenajú premenu všetkého všedného v jeden veľký sviatok: sviatok našej viery a príchod Pána, príchod Lásky, príchod Pokoja na tento, tak často ubolený svet.

Preto toto obdobie má takú silu, že by nemala len pomaly doznievať, ale stále nás formovať v lepších ľudí. Dieťa v jasliach totiž čoskoro vyrastie. Pozrie sa na nás z kríža a opýta sa: „Čo robíte pri jasliach? Nevidíte, že sú prázdne?“ A my sa poberieme ďalej. Ako tí, čo pochopili, že Vianoce sú začiatok.

Prijmime teda zodpovedne odkaz Vianoc a s ním aj hodnoty, ktoré nám prinášajú, do svojho života, aby svet v nás i okolo nás bol lepší, ľudskejší, teda hodnotnejší – Boží.