Zastavili sme sa pri Ježišovom narodení

V textoch rozprávania o narodení Ježiša Krista, ktoré zachytili iba dvaja evanjelisti, Matúš a Lukáš, nejde o „príbehy detstva“ v prísnom biografickom a historickom zmysle, ale o vyznanie viery a vďakyvzdanie Bohu vo forme rozprávania o Božom pôsobení v osobách spojených s plnením Božej vôle.

Naplnenie prisľúbení

Evanjelium podľa Matúša otvára verš, ktorý je vlastne zhrnutím obsahu celého diela: „Rodokmeň Ježiša Krista, syna Dávidovho, syna Abrahámovho“ (Mt 1, 1). Presný preklad tohto úvodného verša by mal znieť: „Kniha pôvodu Ježiša Krista, Syna Dávidovho, syna Abrahámovho.“

Evanjelista vybral za úvodné slová svojho spisu rovnaký názov, aký má vôbec prvá kniha celého Svätého písma – Kniha Genezis, čiže v preklade Kniha pôvodu. Matúš chce predstaviť Ježiša Krista ako nový začiatok ľudských dejín. Ako Kniha Genezis opisuje dejiny patriarchu Abraháma, teraz Matúšovo evanjelium podáva dejiny spásy jeho „syna“ Ježiša.

Matúš sprevádza rozprávanie o Ježišovom narodení a detstve piatimi biblickými citáciami, čím chce ukázať, že narodené dieťa je Mesiášom, ktorého predpovedali starozákonní proroci. Je to zároveň vyzdvihnutie Starého zákona, ktorý pripravoval cestu na definitívne naplnenie prisľúbení. Narodenie Ježiša Krista je pre Matúša ozvenou dejín židovského národa.

Taliansky biblista Massimo Grilli o vzťahu Starého a Nového zákona hovorí, že sa navzájom pozerajú na seba a vzájomne sa chápu. Evanjelista Matúš svojim čitateľom odkazuje, že jediný spôsob, ako porozumieť Kristovi a celému Novému zákonu, je prostredníctvom vzťahovej dynamiky so Starým zákonom. 

Teologická geografia

Pri opise narodenia Božieho Syna evanjelista Lukáš hovorí o štyroch miestach. Prvým je Betlehem mesto, z ktorého pochádzal kráľ Dávid, kde ho Samuel pomazal za izraelského kráľa. Lukáš vníma pomazanie Dávida ako predobraz, ktorý dosiahne svoje naplnenie zhruba o tisíc rokov neskôr v Synovi Dávida, Ježišovi Kristovi, ktorý sa narodil v Betleheme.

Druhým miestom je maštaľ pre zvieratá, ktorá bola pravdepodobne vytesaná do skaly na spôsob jaskyne. Je potrebné povedať, že slovenský preklad „hostinec“ je v dnešnej dobe už nevhodný. Grécky výraz „katalýma“ označuje „dom, útulok pre cestujúcich, pre karavány“.

Mária bola v požehnanom stave a prišiel jej čas pôrodu, čo bola intímna chvíľa ženy – rodičky. Potrebovala súkromie, ktoré jej vzhľadom na množstvo ľudí aspoň trocha zaručoval príbytok určený pre zvieratá. Zo strany Betlehemčanov teda nešlo o zlomyseľnosť, ale skôr o núdzovú pomoc v akútnej situácii matky, ktorej nadišiel čas pôrodu.

Tretím údajom, ktorý Lukáš uvádza, sú jasle, do ktorých matka Mária vložila svoje narodené dieťa Ježiša. Ján Krstiteľ sa narodil v dome, v rodine kňaza. Božieho Syna uložili na miesto, odkiaľ zvieratá prijímajú potravu. Od začiatku svojho evanjelia Lukáš zdôrazňuje chudobu a skromné podmienky, ktoré si zvolil Boh na príchod svojho Syna na náš svet.

Cirkevní otcovia použijú zmienku o jasliach na toto prirovnanie: „Jasle sú miesto, kde zvieratá nachádzajú svoj pokrm. Teraz však v jasliach leží ten, ktorý sám seba označil za chlieb prichádzajúci z neba – za pravý pokrm, ktorý človek potrebuje na svoje bytie.“ Napokon štvrtým miestom je pole pastierov. To je prvé miesto, kde sa zvestovalo evanjelium.

Nie je to „radostná zvesť“ o narodení následníka trónu, ktorá by sa ohlasovala v paláci z mramoru jeho vznešeným obyvateľom. Prvé evanjelium ohlásili anjeli a jeho adresátmi boli obyčajní pastieri. Akýkoľvek obraz triumfálneho mesiáša nemá v evanjeliách miesto. Ide o predzvesť ešte väčšieho paradoxu, keď tento Mesiáš zomrie potupnou smrťou na kríži.

Apoštoli budú ohlasovateľmi dobrej noviny. Teraz sú to pastieri, ktorí zvestujú, čo im bolo povedané o Dieťati a čo videli a počuli v Betleheme.

Príklad Márie

Opis samotného narodenia Lukáš podáva zdržanlivým spôsobom: „Kým tam boli, nadišiel jej čas pôrodu. I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ“ (Lk 2, 6 – 7). Napriek tomu, že ide o Božieho Syna, ktorý sa počal zázračným spôsobom bez prispenia muža, evanjelista sa vyhýba akýmkoľvek fantazijným predstavám, ktoré boli charakteristické pre grécke báje. Ježiš Kristus prišiel na svet spôsobom, ako prichádza akékoľvek iné ľudské dieťa.

Vo výraze „zavinula ho do plienok“ vnímame materinskú jemnosť, ktorá je typickou črtou každej matky. Mária je skutočnou matkou Ježiša Krista so všetkými nádhernými vlastnosťami, ktoré k materstvu patria. Na adresu Ježišovej matky zaznievajú tieto slová: „Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“ (Lk 2, 19; porov. aj Lk 2, 51). Bohorodička sa snaží porozumieť odkazu Božieho konania. Ježišova matka to bude robiť po celý svoj život. Nasledujme jej príklad. 

Adorácia Božieho daru a tajomstva

Na niektorých stredovekých obrazoch s náboženskou tematikou je Ježišovo narodenie často zobrazené viac teologickým než historickým spôsobom. Dieťa Ježiš neleží v jasliach, ale na bielom korporáli. Pri ňom v pozícii adorujúcich osôb kľačia so zloženými rukami Božia matka Mária a svätý Jozef, prípadne betlehemskí pastieri.

Takéto zobrazenie nesie v sebe niekoľko silných odkazov. Vianoce sú o veľkosti Boha. Boh sa rozhodol podstúpiť riziko a vložil svoj život do ľudských rúk. Vo vianočných udalostiach sa vrcholným spôsobom napĺňa to, čo sa nesie celým Svätým písmom, že Boh je „immanu El“ – Emanuel - Boh, ktorý je s nami nielen v dejinách ľudstva, ale v osobných dejinách života každého z nás.

 Vianoce sú radostným slávením stretnutia Božej večnosti s našou ľudskou časnosťou, čo Pavol veľkolepo nazval „plnosť času“ (Gal 4, 4). To preto, že Boh sa stáva v Ježišovi ľudským bytím. Nemecký biskup Rudolf Graber (1903 - 1992) sa raz vyjadril slovami: „To, čo sa stalo v Betleheme, prekonáva stvorenie sveta. Lebo to, že jediný Boží Syn, druhá božská osoba, sa chystá na tejto malej, nepatrnej zemi stať človekom, jednoducho prekonáva všetko.“

Známy ruský filozof Nikolaj Alexandrovič Berďajev (1874 - 1948) upozorňuje, že to, čo je najcennejšie, je najslabšie. Preto násilie nemôže vykonať to najcennejšie, ale môže to vykonať iba duch a Boh. Vianoce sú oslavou Boha, ktorý sa stáva kvôli nám tým najslabším ľudským dieťaťom, odkázaným na starostlivosť ľudí. „Pre duchovný život je nevyhnutné, aby sa človek stretol s Bohom, ľudská vôľa s božskou,“ pripomína Berďajev.

Vianoce sú vyvrcholením Božieho záujmu o človeka. Je to dar a tajomstvo. Svätý všemohúci Boh sa rozhodol vstúpiť do komunikácie s hriešnym, smrteľným človekom. To je dôvod, pre ktorý Cirkev slávi Vianoce tak osobitne, slávnostne a radostne. Preto si pri vyznaní viery pri slovách „a mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom,“ kľakáme na kolená. Už stredovekí umelci pozývali adorovať tento dar a tajomstvo samotného Boha. Nebojme sa kľaknúť si k jasliam, aby sme sa stretli s Bohom. 

Živý Betlehem

Z hebrejských slov „bet“ a „lechem“ sa zvykne Betlehem nazývať „dom chleba“. Prežiť vianočné sviatky a polnočnú svätú omšu v tomto meste, osobitne v Jaskyni narodenia, zanechá v človekovi jedinečné duchovné spomienky. Nie každému sa to však podarí. Nie je to však ani potrebné.

V umeleckom zobrazení stredovekých maliarov je to vyjadrené korporálom, na ktorom je položené Dieťa Ježiš. Korporál je liturgická látka, ktorá sa kladie na oltár, na ktorom sa uskutočňuje počas svätej omše premenenie chleba a vína na telo a krv Ježiša Krista. Kristus, ktorý sa narodil v Betleheme, rodí sa na oltároch našich chrámov pri každej svätej omši.

Rodí sa, aby sa stal Chlebom života, pokrmom, ktorý prijímame na našej ceste veriaceho človeka. Môžeme preto povedať, že každá svätá omša sa stáva Betlehemom, na ktorú sme pozvaní ho prijať, ako to vznešeným spôsobom vyjadruje latinská vianočná pieseň Adeste fideles: „Venite, adoremus Dominum – Poďte, pokloňme sa Pánovi.“ Je tu však ešte jeden rozmer. Všetci sme pozvaní, aby sme sa my sami stali živým Betlehemom, keď sa do našich životov narodí Kristus. 

Paradoxy viery

Vianoce predstavujú jeden z príkladov toho, čo nazývam paradox viery. Biblické texty nám hovoria, že mudrci, ktorí prišli od východu, aby sa poklonili novonarodenému kráľovi, hľadali ho v hlavnom meste vtedajšieho kráľovstva.

Prišli do Jeruzalema za Herodesom Veľkým. Ich správanie bolo logické. Kde inde hľadať nástupcu trónu, ak nie v paláci panovníka? Božie slovo nám zjavuje, že Boh sa nespráva podľa ľudských schém a predstáv. Za miesto narodenia si zvolil jednoduché obydlie v ústraní ľudí.

Tieto paradoxy Božieho správania nachádzame v celom Svätom písme. Výstižne to vyjadril apoštol Pavol: „Čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych, a čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných“ (1 Kor 1, 27). Celý život Božieho Syna už od jeho počatia bude sprevádzať tento paradox, v ktorom si Boh vyberá to, čo je svetu bláznivé a slabé, aby zahanbil múdrych a silných.

Pri zvestovaní Boh poslal anjela Gabriela do Nazareta, na ktorý sa v Starom zákone nevzťahovalo žiadne proroctvo, lebo sa v starozákonných textoch toto mesto vôbec nespomína. Anjel neprichádza do chrámu ku kňazovi, ale do skromného domu chudobného dievčaťa. Boh prevracia naruby ľudské očakávania a zaužívané schémy. Boh vždy prekvapí.

Platí to aj pre náš život. V osobe Márie máme bežného veriaceho, navyše ide o ženu, bez akéhokoľvek postavenia a z neznámeho prostredia, ktorá nepatrí do Dávidovej dynastie, lebo túto mesiášsku charakteristiku má jej manžel Jozef.

Boh koná prekvapivo tam, kde by sme to nečakali, a zjavuje svoju veľkosť na osobách, s ktorými sa podľa ľudských kritérií nepočíta. Dovoľme Bohu, aby narodením Božieho Syna prekvapil aj nás.