Zasvätený život je výzvou pre človeka i darom pre spoločnosť
Zasvätené osoby pripomínajú svetu Boží hlas. Ilustračná snímka: profimedia.sk
Dodnes sa však na týchto Božích zasvätencov svet pozerá s akousi nedôverou a mnohých pokladá takmer za bláznov, ktorí z nepochopiteľných príčin urobili nelogické životné rozhodnutia. Mládež pri stretnutí s nimi nezvolá svoje „wow“ naplnené obdivom a úžasom, ba stáva sa, že svojím „neprispôsobivým“ odevom, ktorým „kážu bez slov“, vyvolávajú skôr odmietavé reakcie.
Bezstarostný život im nestačil
Nie je to nič nové. Podobne vo svojej dobe vnímali aj najznámejšieho rehoľníka všetkých čias sv. Františka z Assisi – bohatého mladého muža, s perspektívou zdediť textilný trh a stať sa bohatším ako jeho otec – kým si jedného pekného dňa všetko nevyzliekol a neodišiel za tajomným Božím hlasom iba s vlastnou kožou. Dodnes tento jeho životný krok mnohých fascinuje.
Alebo známa sv. Matka Tereza – mladá rehoľná sestra s profesiou učiteľky, ktorá zavrie dvere za bezpečným životom na dievčenskej škole a odchádza žiť celoživotnú neistotu medzi ľudský odpad indickej Kalkaty, kde nakoniec sama zomrie. Jej bielo-modré Misionárky lásky patria dnes k tým najpočetnejším.
V zozname týchto „Kristových bláznov“ možno pokračovať veľmi dlho, stačí spomenúť nepoddajného rytiera Ignáca z Loyoly a jeho jezuitov, nespútaného mladíka Norberta a jeho premonštrátov, zámožného a nadaného rečníka Benedikta a jeho prvé mníšske spoločenstvo.
Ak si pozornejšie všimneme rozhodnutia týchto rehoľných zakladateľov alebo ich nasledovníkov, zistíme jednu zaujímavosť, ktorá sa často opakuje.
Svoj nový životný štýl si nezvolili preto, že by sa im žilo zle alebo im niečo chýbalo, naopak: mali všetko a mohli si dovoliť mnohé veci, ale po určitom čase zistili, že dovtedajší život nebol tým najväčším ziskom, a preto podpísali Pavlov List Filipanom, v ktorom sa všetko pokladá za stratu a odpadky, len Kristus je zisk (porov. Flp 3, 8 – 9).
Posväcujú deň modlitbou a obetou
Samozrejme, že týchto Božích zasvätencov nikdy nebude veľa. Možno ich prirovnať k hviezdam na nočnej oblohe: žiaria, ale neoslepujú.
Ba niekedy sa zdá, akoby sa úplne strácali, a predsa ich nachádzame takmer všade: vyučujú v školách i na univerzitách, slúžia v nemocniciach i v domoch chorých, poznajú životy bezdomovcov, aj odsúdencov za mrežami, dokážu sa hrať s deťmi, vyplniť čas mládeži, trpezlivo načúvať zraneným, usmerňovať pochybujúcich, byť posledným spoločníkom tým, ktorým sa končí posledná hodina života.
Žijú nielen v tichu kláštorov, ale aj v hluku miest. Ich ruky dokážu urobiť veľa úžasných vecí, ale v jednej musia byť všetci profesionáli: v modlitbe a obetovaní svojho života. Ak toto prestanú konať, v ničom sa nebudú odlišovať od ostatných zamestnancov škôl, charít, nemocníc a iných inštitúcií. Vo všetkom sú totiž nahraditeľní, ale v posväcovaní dňa modlitbou a obetou majú byť jedineční.
Sú povolaní byť „nosičmi“ našich prosieb, problémov, plánov aj bolestí pred Božiu tvár. Na koho sa má dnešný človek s dôverou obrátiť s prosbou o modlitbu, ak nie na tých, ktorí celkom patria Bohu?!
Nemali by sme preto len tak ľahko prejsť okolo týchto Božích mužov a žien. Veľmi ma oslovuje postoj východných kresťanov, ktorí pri stretnutí s kňazom či mníchom priam žobrú o modlitbu či požehnanie pre seba alebo svojich blízkych.
Každodenný zápas
Často si však týchto ľudí s odlišným spôsobom života zvykneme príliš idealizovať a vytvárať mylnú predstavu o ich nedotknuteľnosti a takmer nadprirodzenom spôsobe života v spoločenstve anjelských bytostí. Je to skresľujúci pohľad od dverí kláštora.
Kratší či dlhší pobyt za múrmi týchto „duchovných“ domov totiž odhalí nejednu ľudskú slabosť, strhne nasadené masky a ukáže surový materiál, ktorý ak sa poddá rukám Majstra, stane sa vzácnou perlou pre tento svet a raz aj pre ten druhý.
Je teda omylom si myslieť, že sú to „chránené tatranské kvietky“, ktoré nikto nesmie zničiť a ktoré ani len netušia, čo je to zlyhanie a hriech. Spomínam si na rozhovor s jednou staršou rehoľnou sestrou, ktorá na otázku, ako sa jej žije v kláštore, odpovedala: „Žijeme si tu ako kamene vo vreci.“ Keď zbadala, že som celkom nepochopil jej odpoveď, dodala: „Navzájom hrkoceme, narážame na seba a pritom sa obrusujeme.“
Týmto jednoduchým spôsobom opísala rehoľnú formáciu. Pre mňa osobne sú rehoľníci skutočne „zápasníkmi v ťažkej váhe“, pretože „súper“, s ktorým zápasia v každodennej aréne, je rovnako ťažký, ale nie neporaziteľný. Kedysi som počul jednu zaujímavú myšlienku, že oči diabla sa najviac pozerajú na dva domy: kláštory a semináre.
V obidvoch totiž žijú a formujú sa jeho terajší, ale aj budúci nepriatelia. Preto im uštedruje tvrdé údery, pokoruje ich, zahanbuje, odrádza, spochybňuje, ale nedokáže ich úplne zničiť. Nakoniec rehoľa predsa nie je dokonalosť, ale iba cesta k dokonalosti. Nemôžeme im vyčítať chyby, ktoré sami sme si už dávno ospravedlnili.
Stať sa svätým nie je päťročným učivom pre niektorých, ale povinnou školou pre všetkých, ktorá sa končí posledným výdychom.
Bolesti i radosti zasväteného života
Napriek všetkým viditeľným ľudským nedostatkom a zlyhaniam Pán posiela klopať na ich dvere stále nových uchádzačov, ktorí chcú vložiť svoje nohy do ich stôp a svoj život rovnako zasvätiť Bohu. Je pravda, že týchto odvážlivcov býva poskromne. Ba zdá sa, akoby ich z roka na rok ubúdalo.
Niektorým rehoľným spoločenstvám už dávno žiadna nová ruka nestlačila kľučku kláštornej brány. Preto niektoré rehoľné spoločenstvá cítia akúsi vnútornú obavu z toho, či bude ešte komu odovzdať nesenú fakľu ich charizmy. Je to bolesť, ktorá sa dotýka aj celej Cirkvi.
Preto v roku 2015, ktorý bol Rokom zasväteného života, boli do Ríma pozvaní zástupcovia všetkých reholí, aby pred pápežom otvorene hovorili o svojich bolestiach i radostiach. Vtedajší prefekt rímskej kongregácie, ktorá má na starosti všetky rehoľné spoločenstvá, kardinál João Braz de Aviz povedal pred zhromaždenými do mikrofónu jednu dobrú a jednu zlú správu.
Tá dobrá bola v tom, že na celom svete žije viac ako pol druha milióna rehoľníkov. Tá zlá je v tom, že každý rok odchádza z reholí tritisíc až štyritisíc zasvätených osôb. Aj keď to nie je príliš vysoké číslo, predsa hovorí o niečom zraňujúcom na tele Cirkvi.
Vyslovil tieto slová: „Chceme si priznať a vyznať naše slabosti, ale chceme tiež radostne a nahlas volať do sveta o svätosti a vitalite, ktoré sú prítomné v zasvätenom živote. O svätosti, ktorá privádza týchto mužov a ženy k tomu, aby boli ,živými ikonami‘ Boha.“
Svätý Otec František si zase osobitne všimol klauzúrne sestry, im adresoval bezmála bojovú výzvu: „Vaše povolanie nemá byť útekom, ale odchodom na bojové pole, je bojom, je klopaním na Pánovo Srdce za mesto, v ktorom žijete.
Podobne ako Mojžiš, ktorý mal zdvihnuté ruky a modlil sa, kým ľud bojoval, aj mnohé milosti prichádzajú od Pána práve v tomto napätí medzi skrytým životom, modlitbou a počúvaním správ o ľuďoch.
Je preto dôležité, aby ste si strážili pamäť. Ak dôjde k strate pamäti na povolanie, na prvé stretnutie s Bohom, s charizmou, vaša duša začne byť svetácka, myslí na svetské veci a vytráca sa z nej horlivosť v modlitbe príhovoru za ľudí.“
Nerozhoduje množstvo, ale kvalita soli
Zaujímavý postreh vyslovil aj pomocný varšavský biskup Marek Solarczyk, ktorý má v Poľsku na starosti pastoráciu povolaní. Varoval rehoľníkov pred takzvaným terorizmom štatistických údajov, ktorý prináša iba čísla o klesajúcom počte povolaných:
„Je to nebezpečné pokušenie veľkého počtu, ktoré nám chce nahovoriť, že len vtedy budeme úspešní, ak nás bude veľa. Lenže čísla nás môžu odvrátiť od dôvery v Boha a zamerať sa iba na vlastné sily.“
Preto aj pápež František na problém malého počtu rehoľníkov odpovedal slovami, že ani soli netreba veľa, ale len toľko, aby dala životu chuť. Zdá sa teda, že problém s duchovnými povolaniami nie je ani tak v „množstve“ soli, ako skôr v jej „slanosti“.
Je to už desať rokov, ako sa mi do rúk dostal zaujímavý článok o nezvyčajnom rehoľnom spoločenstve, v ktorom žijú iba nevidiace sestry. Založil ho v roku 1927 svätý Luigi Orione. Tomuto kňazovi bolo ľúto práve tých, ktorí chceli slúžiť Bohu zasväteným spôsobom života, ale pre svoj zrakový hendikep ich nikde neprijali.
Zriadil Inštitút slepých sestier Najsvätejšej sviatosti ustavičnej poklony. Už názov hovorí o ich takmer celodennej náplni: byť s Pánom v adorácii, odprosovať ho a prosiť za ostatných, obetovať sa za Svätého Otca, kňazov, trpiacich, pochybujúcich či vzdialených od viery v Boha. K tomu človek naozaj nepotrebuje oči, stačí milujúce srdce.
Dokonca slepota sa sestrám stala akousi „výhodou“. Ľudia dokážu s nimi hovoriť o svojich trápeniach oveľa otvorenejšie ako s inými. Tieto sestry namiesto očí získali ešte jeden dar navyše: majú mimoriadne vnímavé, múdre i citlivé srdce. Aj toto je jedna z podôb Mojžišovej modlitby za tento svet.
Aj keď som vyzdvihol život iba jednej neobyčajnej rehole, v každom rehoľnom spoločenstve žijú úžasní ľudia s neopakovateľným životom v Bohu. Ak sa teda pýtame, načo je dnes rehoľný život, odpoveďou môže byť aj to, aby mal kto tomuto svetu pripomínať Boží hlas a súčasne aby ľudský hlas pred Bohom nezanikol.
Možno na toto myslel aj svätý Ján Pavol II., keď v dokumente o zasvätenom živote Vita consecrata si položil zvláštnu otázku: „Čo by sa stalo so svetom, keby v ňom nebolo rehoľníkov?“ a odpovedal, že by v ňom určite vychladla láska, evanjelium by stratilo svoju ostrosť a soľ viery by zvetrala.
Ďakujme Bohu, že máme týchto zasvätených bratov a sestry medzi nami.