Ženy sú prínosom pre Cirkev a svet

Záver evanjeliových rozprávaní o umučení a veľkonočnom ráne upriamuje náš pohľad na ženy výnimočným spôsobom. Evanjelisti Marek a Matúš nás nechávajú stretnúť ženy najprv pri Ježišovom kríži (porov. Mt 27, 55 - 56), jeho pochovaní (porov. Mt 27, 61) a potom v prvý deň po sobote, keď prichádzajú k hrobu a stávajú sa svedkami jeho zmŕtvychvstania (porov. Mt 28, 1). Títo dvaja evanjelisti poznamenávajú, že sú to ženy, ktoré Ježiša sprevádzali z Galiley do Jeruzalema a slúžili mu. Lukáš rozšíri túto poznámku a v rozprávaní ju presunie do ôsmej kapitoly (porov. Lk 8, 1 - 3).

Aj keď sme väčšmi zvyknutí počuť, že Ježiša na ceste sprevádzajú učeníci – muži a zvlášť Dvanásti, ktorých si Ježiš povolal, aby boli s ním a aby ich poslal hlásať (porov. Mk 3, 14), do Jeruzalema ho spolu s mužmi nasledujú aj ženy. Počas cesty počúvajú jeho kázanie o Božom kráľovstve, vidia jeho znamenia a slúžia mu (v Lk 8, 3 nachádzame grécky pojem diakoneō v imperfekte, čím sa zdôrazňuje trvanie alebo opakovanie deja). Slová evanjelistov a postoj Ježiša vyznejú ešte silnejšie, keď si uvedomíme, že vo vtedajšej patriarchálnej spoločnosti nebolo dovolené vyučovať Tóru ženy.

Ježiš sa na svojej ceste stretáva a rozpráva s mnohými ďalšími ženami. Ony sú v Cirkvi prítomné od jej počiatkov a majú v nej dôležitú úlohu. Pápež Benedikt XVI. na generálnej audiencii 14. februára 2007 povedal: „Dejiny kresťanstva by mali veľmi odlišný vývoj, ak by tu nebol veľký prínos mnohých žien.“ Dôstojnosť ženy, jej úloha a poslanie boli a sú často predmetom úvah a diskusií. 

 

Lýdia a jej dom

Autor Skutkov apoštolov rozpráva o raste Božieho slova a o jeho šírení z Jeruzalema cez Judeu, Samáriu až na kraj sveta, teda do Ríma, hlavného mesta Rímskej ríše (porov. Sk 1, 8). Pavol, povolaný do služby Slova, na svojej druhej misijnej ceste ohlasuje Ježiša vo Filipách (porov. Sk 16, 11 - 40). Filipy boli rímskym mestom v Macedónsku, ktoré ležalo na známej obchodnej ceste Via Egnatia. V sobotu pri rieke počúva Pavlove slová Lýdia, obchodníčka purpuru. Uverí a spolu so svojím domom prijíma krst.

Kto je táto žena? Aký portrét nám autor Skutkov apoštolov zanechal? Jej ojedinelé meno pravdepodobne odkazuje na región v Malej Ázii, do ktorého patrilo mesto Tyatira, z ktorého Lýdia pochádzala. Bolo známe produkciou vlny a purpuru. Obchod s týmto luxusným materiálom zabezpečil Lýdii zisk. Je solventnou, spoločensky nezávislou ženou, ktorá vlastní dom vo Filipách. Je označená ako tá, ktorá si uctieva Boha. Takto sú v Písme nazývaní tí, ktorí neboli Židmi, ale sympatizovali so židovstvom, s jeho hodnotami a tradíciami. Po jej boku sa nespomína manžel, ale zo stránok Písma nevieme nič presnejšie o jej rodinnom stave. V texte nasleduje opis jej konverzie, ktorý je istým prototypom konverzie na kresťanstvo. To, čo je dôležité, je iniciatívou samého Pána. On jej otvoril srdce (porov. Sk 16, 14).

Pri rieke sa zopakuje udalosť Veľkonočnej nedele, keď Pán otvára oči svojim učeníkom (porov. Lk 24, 31), otvára im Písma (porov. Lk 24, 32) a otvára im myseľ, aby Písmu porozumeli (porov. Lk 24, 45). Iniciatíva Pána sa však stretáva s iniciatívou zo strany ženy, ktorá počúvala. Lýdia uverí ohlasovaniu Pavla, ktoré spočíva v ohlasovaní ukrižovaného a vzkrieseného Ježiša ako naplnení spásneho konania Boha. Odpoveďou je krst. Lýdia nástojí, aby Pavol a ostatní prijali pohostinnosť v jej dome. Prinúti ich zostať. Evanjelista Lukáš vyzdvihuje rozhodnosť a vernosť tejto ženy. Takto sa dom obchodníčky s purpurom stáva domácou cirkvou vo Filipách. V jej dome sa tí, ktorí uverili, stretávajú pri lámaní chleba, udeľovaní krstu, vyučovaní, na modlitbách, vo vzájomnom zdieľaní duchovných a materiálnych dobier a Lýdia sa podieľa na formovaní života tohto nového rodiaceho sa spoločenstva kresťanov.

Pavlov pobyt vo Filipách je náročný, poznačený nielen prijatím, ale aj odmietnutím. Spolu so Sílasom sa po krivom obvinení ocitnú vo väzení. Po prepustení ich kroky vedú opäť do domu Lýdie. Tu stretnú bratov, povzbudia ich k vytrvalosti vo viere a odchádzajú ďalej (porov. Sk 16, 40). Aj tento záverečný verš kapitoly ukazuje na úlohu, akú mala Lýdia v prvom spoločenstve kresťanov vo Filipách. 

K tomuto spoločenstvu svätý Pavol prechovával vrúcny vzťah, ako o tom svedčí List Filipanom. V ňom spomína viacerých spolupracovníkov: Epafrodita, Klementa, ale aj ženy Evodiu a Syntychu, ktoré povzbudzuje k jednote. Pavol o nich píše: „Veď ony sa so mnou borili za evanjelium spolu s Klementom a s ostatnými mojimi spolupracovníkmi, ktorých mená sú v knihe života“ (Flp 4 , 3). Pavol používa sloveso, ktoré zdôrazňuje námahu, úsilie a nasadenie v šírení evanjelia. Povzbudenie adresované dvom ženám menovite, spolupracovníčkam Pavla, naznačuje, že v cirkevnom spoločenstve zastávali významnú úlohu. Podľa jednej z hypotéz by žena vlastným menom Evodia mohla byť identifikovaná s tou, ktorá bola v Macedónsku nazývaná podľa regiónu svojho pôvodu, a teda s Lýdiou. Z listu môžeme pozorovať, že ženy Pavla podporovali v jeho misijnej činnosti a aktívne spolupracovali na náboženskom a spoločenskom živote.
 

Ďalšie spolupracovníčky Pavla

Aj v ostatných listoch môžeme pozorovať, že apoštol vníma charizmu každej ženy, ktorou sa podieľa na budovaní Cirkvi, či je manželkou a matkou, slobodnou, zasvätenou alebo vdovou. Charizmy a dary ženy nie sú limitované jej povolaním. Ženy, tak ako aj muži, sú povolané šíriť evanjelium Krista v prostredí, kde sa nachádzajú. Pavol si veľmi dobre uvedomoval dôležitosť spolupráce žien pri ohlasovaní evanjelia. V grécko-rímskom prostredí mohlo práve vďaka ženám preniknúť aj do miestností vyhradených výlučne pre ženy. Pavol spomína mnohé ženy, ktoré sa podieľali na šírení evanjelia. Féba bola diakonkou cirkvi v Kenchreách – Korinte. Manželský pár Priska a Akvila stretol Pavla taktiež v Korinte. Spolu s ním pokračovali na ceste do Efezu, kde ich Pavol necháva. Tu stretávajú Apolla, dôsledne ho poučia o Pánovej ceste a takto pripravia a formujú toho, ktorý pokračuje v ohlasovaní Krista v Korinte. Apoštol spomína tiež Máriu, ktorá namáhavo pracovala; Júniu, ktorú spolu s Andronikom nazýva apoštolmi a spoluväzňami; Tryfainu, Tryfósu a Persidu, ktoré namáhavo pracujú pre Pána (porov. Rim 16, 1 - 16). V Aténach zas stretávame Damaris (porov. Sk 17, 34). Sú tu mnohé iné ženy, menované alebo zostávajúce v anonymite, ktoré uverili a darovali svoj život pravde a službe evanjeliu. 

Ženy milujúce Pánovu pravdu

„Horlivosť je vôľa konať dobro, je to milosť a slobodný dar Boha. Je pravda, že horlivosť veľakrát ochabne, ale čo je toho príčinou? Je to preto, že sme nedokonalé ženy. Nie je taký rozdiel medzi mužom a ženou. Nestáva sa to preto, že sme ženy, ale preto, že sme nedokonalé ženy a nemilujeme pravdu. Pravda Pánova zostáva naveky. Nie je to veritas hominum – pravda mužov ani pravda žien – ale veritas Domini a túto pravdu môžu mať tak ženy, ako muži. Ak zlyháme, je to pre nedostatok tejto pravdy, nie preto, že sme ženy.“ Tieto stále aktuálne slová pochádzajú z roku 1617. Mária Wardová, zakladateľka Congregatio Jesu, nimi povzbudzovala v príhovore svoje spolusestry, ktoré našla po svojom príchode z Londýna do Saint-Omer znepokojené. Pravdepodobne reagovala na vtedajší rozšírený názor o ženách a zahrnula v nich postoj mužov Cirkvi, ktorí sa vyjadrili o horlivosti žien ako o niečom dobrom, ale nestálom z dôvodu, že sú iba ženy.

Ak pápež Benedikt XVI. vyzdvihol prínos mnohých žien, ktoré dali životu Cirkvi isté smerovanie, tak je to práve pre túto túžbu a lásku k Pánovej pravde a pre účasť na jej šírení. Je krásne vnímať, že aj posledné desaťročia tu boli a sú ženy, ktoré svojím životom svedčili o Božej pravde a láske, ktorá sa v plnosti prejavila v Ježišovej smrti a zmŕtvychvstaní. Adrienne von Speyr, Bakhita, Matka Tereza, Chiara Lubichová, Gianna Berettová Mollová, Edita Steinová, Chiara Luce Badanová, to je iba niekoľko mien. Medzi nimi sú laičky aj zasvätené ženy, manželky, matky, aj mladé dievčatá, ženy, ktoré vnímali znamenia čias, formulovali svoje pohľady na svet okolo nich, formovali myslenie, odpovedali službou rôznych foriem na znamenia svojej doby.

Prejavy ženského „génia“ boli v ich životoch rôzne, no to, čo mali spoločné, je schopnosť vytvárať vzťahy poznačené nezištnou láskou a nezainteresovaným pohľadom na človeka. Schopnosť, ktorá je vlastná každej žene v jej prirodzenosti. Spojenie s plodom a rovnako oddelenie od neho sa netýka iba fyzického materstva, ale rôznych vzťahov v akejkoľvek oblasti, do ktorých ženy vstupujú. Je čas, aby aj samotné ženy nadobúdali vedomie svojho potenciálu, možností a jedinečnosti v šírení evanjelia, a to nie iba v rodinách, ale aj v širšom spoločenstve. Prítomnosť žien je dôležitá v oblasti konzultácie, rozhodovania, formácie či sprevádzania laikov aj kňazov.
 

Pomoc „ako pred ním“

Prvé stránky Svätého písma nám ponúkajú pohľad na stvorenie ženy. Pred tým sa spomína samota ako niečo, čo nie je dobré. Boh sa preto rozhodne urobiť človeku pomoc, ktorá bude ako (tá, čo stojí) pred ním (porov. Gn 2, 18). Tieto slová hovoria o vzťahu muža a ženy a môžeme ich vnímať aj v širšej perspektíve ako len v perspektíve manželského vzťahu. V úvahách o úlohe žien nejde o nejaké zrovnoprávnenie v zmysle nominácií na úlohy a pozície, v ktorých boli a sú zvyčajne muži. Ide o viac. A to viac spočíva v spolupráci mužov a žien na Božom diele, v spoločnom zápase na šírení evanjelia.