Zmŕtvychvstalý Ježiš nám zanechal pokoj

Pocit bezradnosti akoby nám našepkával, že Pán sa od nás vzdialil. Dokonca ani prežívanie Veľkej noci akosi nedokázalo rozptýliť naše obavy.

Možno sme už viackrát v živote prežili Ježišovu oblažujúcu prítomnosť, azda aj druhí nám vyrozprávali svoju skúsenosť s ním, avšak teraz temné myšlienky nás nie a nie opustiť. Ako veľmi sa podobáme apoštolom bezprostredne po udalostiach Veľkej noci!

Pokoj od Zmŕtvychvstalého

Apoštoli sa o Ježišovom zmŕtvychvstaní už dozvedeli z rozprávania žien, ako aj od emauzských učeníkov. Pán sa dokonca zjavil aj Šimonovi. A oni teraz pri stretnutí so Zmŕtvychvstalým sú vo večeradle poriadne prestrašení. Ježiš im povie: „Pokoj vám!“ (Lk 24, 36).

To nie je len akýsi pozdrav zo zvyku či jednoduché prianie. Pán im odovzdáva pokoj ako veľkonočný dar, a nie ako lacnú reklamu, za ktorou sa skrývajú sebecké záujmy, ako keď nejeden politik reční o pokoji. Ide tu jednak o pokoj vnútorný, ako aj o pokoj, ktorý vládne vo vzťahoch medzi ľuďmi.

Ježiš vníma, že apoštoli sú rozrušení z toho, že ho vidia. Sú zmätení, pretože nepochopili skutočnosť vzkriesenia; myslia si, že vidia ducha.

Ale zmŕtvychvstalý Ježiš nie je nijaký duch, je to ich priateľ, človek s telom a dušou. Aby ich presvedčil, tak im povie: „Pozrite na moje ruky a nohy“ – ukazuje im rany – „že som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti – a vidíte, že ja mám“ (Lk 24, 39).

Avšak učeníci od veľkej radosti ešte stále nedokážu uveriť. Zdá sa im to až príliš krásne, aby tomu mohli uveriť. A Ježiš, aby ich presvedčil, im povie: „Máte tu niečo na jedenie?“ (Lk 24, 41).

Chce dať svojim pocítiť vlastnú blízkosť, a tak im navrhuje spoločné stolovanie. Ježiš sa len tak nezmieri so strachom svojich priateľov. Kde je láska, tam nezostáva miesto pre strach. „Lebo strach má v sebe trest, a kto sa bojí, nie je dokonalý v láske“ (1 Jn 4, 18).

Potrebné je definitívne striasť zo seba akúsi služobnícku mentalitu, aby sme vstúpili do oslobodzujúcej perspektívy priateľstva. „Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi“ (Jn 15, 15) – povedal Ježiš svojim učeníkom a hovorí to i nám.

Otrok vidí pána ako toho, pri kom treba „sekať“ dobrotu. Priateľ však kráča vzpriamene, so zdvihnutou hlavou, bez úzkosti, bez nepokoja, v línii lásky.

Pokoj v srdci

Fridrich Nietzsche, tento ironický a často až rúhavý mysliteľ, nám kresťanom adresuje poctivú výzvu: „Ak Kristus vstal, prečo ste takí smutní? Vy vôbec nemáte výzor vykúpených ľudí!“

A naozaj, keď skutočne veríme v Kristovo zmŕtvychvstanie, niet ničoho, čo by ospravedlnilo naše strachy, naše úzkosti. Nevyľaká nás ani číhajúci vírus, nezachváti nás panika z toho, že azda nedosiahneme štatistickú dĺžku ľudského života.

Ruky a nohy osláveného Pána nesú znaky po klincoch. A tu začíname chápať, že ani naše choroby, zranenia a dokonca ani smrť nie sú definitívnou skutočnosťou. Zmŕtvychvstalý nám ponúka taký pokoj, ako nám svet dať nemôže. Tichá radosť prežaruje naše temnoty ako lúč nádeje.

V čom spočíva dokonalá radosť, to nám vyrozprával svätec, ktorý na svojom tele nosil Kristove rany; bol to sv. František z Assisi. Najprv konštatuje, že dôvodom na dokonalú radosť by nebolo ani to, keby sa všetci profesori Paríža stali františkánmi, a tiež ani to, keby bratia obrátili všetkých na vieru v Krista.

Dokonca ani dar uzdravovať či konať veľké zázraky pre sv. Františka nepredstavuje dokonalú radosť. Na podklade imaginárneho príbehu nám Boží chudáčik opisuje, v čom pozostáva pravá radosť.

Prichádza do Porciunkuly uprostred noci. Je zima, blatisto a tak chladno, že sa mu na okraji habitu tvoria cencúle a narážajú do nôh. Z rán mu tečie krv. Ponáhľa sa k miestu, kde medzi bratmi – ako dúfa – nájde prijatie a útočisko. Pri bráne sa predstaví ako brat František.

Je však odmietnutý s výhovorkou, že je už neskoro. Keďže ďalej nalieha, vypočuje si slová: „Choď preč, si jednoduchý a hlúpy človek. Je nás mnoho a nepotrebujeme ťa.“ Chudáčik z Assisi sa ešte odvolá na Božiu lásku.

Výzva, aby sa pobral do útulku pre malomocných, má už v sebe čosi nezvratné. František uzatvára svoje rozprávanie nasledovne: „Hovorím ti, že aj keď potom budem trpezlivý a nerozhnevám sa, v tom by bola pravá radosť, pravá čnosť a spása duše.“

Skúška – tak dramaticky vykreslená v tomto príbehu – odhaľuje, čo je v človeku. Ak je zakorenený v Bohu, vedomý si lásky, ktorou ho Boh obklopuje, obstojí. Skúšky možno spôsobia, že kričí a sťažuje sa, ale niečo hlboké a pokojné pretrváva; vie obstáť, vytrpieť bez toho, aby sa zničil.

To neznamená znášať utrpenie, ktoré spôsobuje radosť, ale to je už prítomná radosť, ktorá umožňuje vydržať utrpenie. František vo svojich Napomenutiach píše: „Zachovávame si vo všetkom, čo trpíme, pokoj ducha a aj tela pre lásku k Ježišovi Kristovi.“

Dokonca ani bremeno hriechu by nás nemalo natrvalo pripraviť o pokoj. Váha tohto bremena by nás mala vrhnúť do objatia milosrdenstva. Zaiste za predpokladu, že to budeme chcieť.

Ak požadujeme viac informácií, stačí sa opýtať apoštola Petra. On mal osobnú skúsenosť so svojou slabosťou i s Ježišovým odpustením. Určité skľúčenosti a depresie, neustále výčitky a nepokoje ohľadom minulosti sú v skutočnosti istým druhom maskovaného egoizmu.

V tejto vyčerpanosti a malátnosti človek vyvyšuje vlastne sám seba nad Boha, považuje svoju temnú stránku – svoje najväčšie previnenia za lepšie ako jeho milosrdenstvo. Koľko námahy to dá Ježišovi, aby ma presvedčil, že Boh je väčší ako moje srdce, ako moje biedy, ako moje hryzenie svedomia.

Koľko námahy, len aby som konečne vyslovil svoje „áno“ jeho odpusteniu! Apoštol Ján nám pripomína: „Lebo keby nám srdce niečo vyčítalo, Boh je väčší ako naše srdce a vie všetko“ (1 Jn 3, 20).

Pokoj kresťana sa podobá blaživej istote dieťaťa, ktoré je nesené silným a pevným ramenom. Edita Steinová sa pýta: „Bolo by ,rozumné‘ také dieťa, ktoré by neustále žilo v strachu, žeby ho matka mohla nechať padnúť?“

Slovo Dio v taliančine znamená Boh a slovo io zasa označuje moje ja. Fascinuje ma, že odobratím alebo pridaním jediného písmena sa úplne mení význam slova.

Bez déčka sa moje nepokojné a opustené io vystavuje ohrozeniu nechať sa tvarovať rôznymi ideológiami: ja nič neznamenám (nacizmus), som iba koliesko v mechanizme (komunizmus), som úplne slobodné indivíduum (liberalizmus), avšak s déčkom objavujem, že predo mnou je niekto väčší odo mňa a zároveň iba pred jeho tvárou spoznávam svoju vlastnú identitu a originalitu.

Nedávno blahorečený tínedžer z Milána Carlo Acutis tento duchovný objav zhrnul do krátkeho sloganu: „Non io ma Dio“ (Nie ja, ale Boh). A vyvodil aj krátky záver: „Smútok je pohľad, ktorým sa pozeráme na seba samých; šťastie je pohľad, ktorým sa pozeráme na Boha.“

Pokoj v rodine

Zmŕtvychvstalý Pán je opäť medzi svojimi. Učeníci sú jeho duchovnou rodinou. A on je hlavou tejto rodiny, teda Cirkvi, ktorá sa zrodila z jeho otvoreného boku na kríži. Ježiš chce, aby učeníci cítili jeho blízkosť, veď sú jeho priateľmi. Preto neváha spolu s nimi jesť, siahnuť po pečenej rybe, ktorú mu ponúkli.

Pri stolovaní sa mnohé veci vysvetlia, napätie opadne a človek okrem prázdneho žalúdka sýti aj svoju dušu. Učeníci sú hladní po Ježišovej prítomnosti, ktorá im prinavracia pokoj. Teraz už nemusia byť smutní, nemusia sa postiť, pretože Ženích je opäť s nimi (porov. Mt 9, 15).

Vnútorne ožili; na vlastnej koži sa presviedčajú, že „nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst“ (Mt 4, 4).

Sú toľké rodiny, ktoré aj počas epidémie majú špajzu plnú, avšak duše sú čoraz prázdnejšie a medzi členmi domácnosti vzrastá nepokoj. Reklama neustále ponúka najrozmanitejšie pôžitky a zážitky, avšak ich dosiahnutie sa javí v nedohľadne. A to len prehlbuje frustráciu.

Bezpochyby sa nájdu aj rodiny, ktoré vedia doceniť čas, ktorý im bol „naordinovaný“ stráviť doma v rodinnom kruhu, avšak mnohí vnímajú karanténu ako domáce väzenie a už si ani nemajú poriadne čo povedať.

Je známa skúsenosť psychológa Viktora Frankla z koncentračného tábora: Tí, čo mali nejaký cieľ, dôvod prečo žiť, znášali radikálny nedostatok základných životných potrieb i zlé zaobchádzanie lepšie než ostatní.

Svoje pozorovanie i osobnú skúsenosť zhrnul nasledovne: „Ak žiť znamená trpieť, potom v záujme prežitia je potrebné dať utrpeniu zmysel.“ A tu sa chtiac-nechtiac dostávame k otázke, ktorá sa dotýka náboženskej oblasti: Ponúka niekto môjmu životu zmysel alebo musím všetkému dať zmysel len ja sám?

Ježišovo zmŕtvychvstanie poukazuje na to, že človek nie je úplným, ak nie je jednotou tela i duše. Ľudské telo teda treba rešpektovať, to nie je väzenie duše, ale úžasný dar od Boha: spoločne s dušou má vyjadrovať plnosť obrazu a podoby s Bohom.

Ak sa v rodine staráme o telesné potreby našich blízkych, zaiste aj to je prejav lásky. Dobre vieme, že našim najbližším k nasýteniu nepostačí, ak im pustíme televízny program o varení. Ale čo ak duša trpí radikálny nedostatok, ak človek stráca prítomnosť toho, ktorý aj utrpeniu dáva zmysel a uštedruje pokoj v búrkach?

S prázdnym žalúdkom zvyčajne bývame poriadne nervózni a s prázdnou dušou vari dokážeme so svojimi blízkymi nažívať v pokoji? A tak vždy nanovo prežívame skúsenosť svätého Augustína, ktorý pred Bohom vyznáva: „Stvoril si nás pre seba, a nepokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe.“

Na margo aplikovania protipandemických opatrení pápež František zdôraznil: „Neslobodno zabúdať, že náboženský rozmer predstavuje základný aspekt ľudskej osobnosti a spoločnosti; a že aj pri úsilí chrániť ľudské životy pred šírením vírusu nemožno považovať duchovný a morálny rozmer ľudskej osoby za druhoradý voči fyzickému zdraviu.“

Dobrá starostlivosť o telo teda nikdy nemôže odhliadať od starostlivosti o dušu. A tak potrebujeme začuť Ježišov hlas v jeho Slove, podobne ako dieťa matkin hlas v tme. Túžime navštíviť Ježiša vo svätostánku, zvlášť vtedy, keď sme smutní.

Potrebujeme počuť slová kňaza, ktorými nás vo sviatosti zmierenia uisťuje v Ježišovom mene, že naše hriechy sú odpustené. Nedokážeme žiť bez Eucharistie, lebo v nej nám Ježiš odovzdáva svoj život. Alebo si už namýšľame, že to všetko za nepriaznivých podmienok môže v súčasnosti vyčkať a my si už nejako poradíme aj vlastnými silami?

Keď svätá Gemma Galganiová mala deväť rokov, už nechcela dlhšie čakať na svoje prvé sväté prijímania. Hovorila: „Dajte mi Ježiša a uvidíte, aká budem dobrá. Budem úplne zmenená. Nespácham už žiaden hriech. Dajte mi ho, tak po ňom túžim a nemôžem bez neho žiť.“

Máme v tejto veci tak jasno ako spomínané dieťa?