Zmŕtvychvstaním Ježiša sme od Boha získali maximum

A poštol Ján ukončil svoje evanjelium slovami: „Ježiš urobil ešte veľa iného. Keby sa to všetko malo dopodrobna opísať, myslím, ani na celom svete by nebolo dosť miesta na knihy, ktoré by bolo treba napísať“ (Jn 21, 25).

Toto konštatovanie sa v plnej miere vzťahuje aj na mimoriadny Ježišov úkon – na zmŕtvychvstanie. Počas dvetisícroč­nej existencie Kristovej Cirkvi sú veriaci silne konfrontovaní s Pánovým vzkriesením ako „so základom“ kresťanskej viery.

„Lebo ak mŕtvi nevstávajú, nevstal ani Kristus. A keď Kristus nevstal, vaša viera je márna a ešte stále ste vo svojich hriechoch. Potom aj tí, čo zosnuli v Kristovi, sú stratení. Ak len v tomto živote máme nádej v Kristovi, sme najúbohejší zo všetkých ľudí“ (1 Kor 15, 16 – 19).

Pohľady na tento základ viery pribúdajú každým vekom – ale vôbec nebadať, že by sa mali niekedy skončiť. Skôr naopak. Pánovo zmŕtvychvstanie sa týči pred nami a rastie ako čoraz väčšie tajomstvo.

Aj ja patrím k tým, ktorí sú presvedčení, že do konca čias nepremyslíme všetky významy a dôsledky zmŕtvychvstania. To však neznamená, že nemá­me o ňom uvažovať.

Biblický exkurz

Biblisti hovoria, že vlastná myšlienka „zmŕtvychvstania“ nebola v Pentateuchu (päť Mojžišových kníh) známa. Preto ju saduceji celkom zavrhovali a neprijali do teologickej doktrí­ny.

V rozhovore s Ježišom sa posmešne pýtali na posmrtný osud ženy, ktorá bola sedem ráz vydatá. Ježiš im odpovedal:

„Pri vzkriesení sa ľudia neženia, ani nevydávajú, ale sú ako anjeli v nebi. A o vzkriesení mŕtvych ste nečítali, čo vám povedal Boh, keď vravel: ,Ja som Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba‘? A on nie je Bohom mŕtvych, ale živých“ (Mt 22, 30 – 32).

Kristus Pán im citoval Knihu Exodus, pričom zjavil, že u Boha aj zomrelí ľudia žijú.

Prvá zmienka o zmŕtvychvstaní sa objavila až v Druhej knihe Machabejcov (130 – 125 pred Kristom). Z úst siedmich bratov odsúdených na smrť Antiochom IV. Epifanesom (roky 175 – 163), sýrskym kráľom, zazneli slová: „Ty zlostník, odstraňuješ nás síce z časného života, ale Pán všehomíra, pre ktorého zákony zomierame, vzkriesi nás pre večný život“ (2 Mach 7, 9).

Avšak „nádej na večný život“ bola vyjadrená aj v iných knihách Starého zákona, napríklad: „Ukážeš mi cestu života. U teba je plnosť radosti, po tvojej pravici večná slasť“ (Ž 16, 11); „No moju dušu Boh vykúpi, z moci podsvetia ma iste vezme k sebe“ (Ž 49, 16); „a zo svojho tela Boha uvidím“ (Jób 19, 26).

Nádej na večný život „zhmotnil“ Pán Ježiš. On zjavil plné poznanie pravdy o živote po smrti; toto poznanie je obsiahnuté v evanjeliu. V Ježišovom zmŕtvychvstaní sme od Boha naozaj dostali „maximum“.

Obohatenie v prirodzenej oblasti

Nádej na blaženú večnosť automaticky preniká celú ľudskú bytosť a vstupuje do ľudského života. Na ľahšiu orientáciu môžeme aj v tejto úvahe hľadieť na človeka tak schematicky, ako hľadí náuka o milosti (graciológia) – že človek má prirodzený aj nadprirodzený rozmer.

V tom istom človeku jestvujú dva rozmery – prirodzený i nadprirodzený; stáročia sa volajú „stvoriteľský i spásny“. Oba rozmery sú spojené mystickou jednotou tajomstva osoby.

Oba majú jeden cieľ, lebo sa stretávajú v Ježišovi Kristovi ako Stvoriteľovi i Spasiteľovi a druhotne v mysté­riu ľudskej osoby, kde tvoria dejiny spásy.

Spásna milosť je akoby nasledujúca po stvorení, hoci súčasne neopísateľne vyššia ako stvorenie a ešte viac darovaná zdarma, ukazujúca nekonečnú vznešenosť i slávu Svätej Trojice (porov. Lumen gentium 48; Gaudium et spes 1 – 2, 22).

Prirodzenou oblasťou budeme nazývať to, čo je človeku – ako živej bytosti – všeobecne vlastné. Prirodzené je počať sa, narodiť sa, rásť a využívať všetky bežné schopnosti ľudskej duše i tela. V sumáre ide o skutočnosti a stavy, ktoré u človeka uznávajú aj neveriaci.

Pastierske povzbudenie

Svätý Pavol, apoštol, učil: „Vy ste povolaní pre slobodu, bratia, len nedávajte slobodu za príležitosť telu, ale navzájom si slúžte v láske! Veď celý zákon sa spĺňa v jedinom slove, v tomto: ,Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!‘

Ale ak sa medzi sebou hryziete a žeriete, dajte si pozor, aby ste sa navzájom neponičili. Hovorím však: Žite duchovne a nebudete spĺňať žiadosti tela. Lebo telo si žiada, čo je proti duchu, a duch, čo je proti telu. Navzájom si odporujú, aby ste nerobili to, čo chcete“ (Gal 5, 13 – 17).

Apoštol Pavol dôrazne žiadal, aby sa naše vykúpenie (o ktorom my pokrstení vieme) prejavovalo navonok pekným kresťanským životom.

Svätý pápež Lev Veľký (440 – 461) kázal: „Keď sa náš Pán Ježiš Kristus narodil ako pravý človek, pričom neprestal byť pravým Bohom, položil v sebe základ nového stvorenia a svojím príchodom dal ľudskému pokoleniu duchovný začiatok.

Ktorá myseľ dokáže pochopiť toto tajomstvo; ktorý jazyk vysloviť túto milosť? Neprávosť sa mení na nevinnosť a starina na novosť“ (Sermo 7 in nativitate Domini).

Pápež formoval kres­ťanov – svojich poslucháčov tak, aby to „nové“, teda Kristovo správanie a príklad, ktorý nám on dal, prejavovali v praktickom živote. Vzorný Ježišov život, zavŕšený víťazným vzkriesením, je pokladnicou dobrých a krásnych čností.

Smelší autori sa pokúsili niektoré z nich aj vymenovať: príklad hrdinstva; príklad chrabrého zápasu; dodržania slova; víťazstva dobra a pravdy; víťazstva života nad smrťou; verného priateľstva.

V tej istej kázni pápež Lev ďalej burcuje: „Zobuď sa, človeče, a spoznaj vznešenosť svojej prirodzenosti. Spomeň si, že si bol stvorený na Boží obraz, lebo aj keď bol v Adamovi porušený, v Kristovi sa opäť obnovil.

Užívaj viditeľné stvorenia, ako ich treba užívať, ako užívaš zem, more, nebo, vzduch, pramene i rieky. A všetko, čo je v nich krásne a obdivuhodné, zameraj na chválu a oslavu Stvoriteľa!“

A naozaj, dobrý kresťanský život mnohých veriacich za dvetisíc rokov je hmatateľným dôkazom Pánovho zmŕtvychvstania a stálej duchovnej moci tohto jeho víťazstva.

Významný francúzsky historik a pedagóg Ernest Lavisse (1842 – 1922) vyhlásil: „Ja, ako historik, neviem, čo sa stalo v Jeruzaleme vo veľkonočné ráno. Ale dobre viem, že v ten deň sa narodilo ľudstvo, ktoré nezomiera.“

Obohatenie v nadprirodzenej oblasti

Ešte väčšie ovocie Pánovho zmŕtvychvstania vyzrieva v neviditeľnej, duchovnej, pre nás nadprirodzenej oblasti. Aj samotná nádej na blaženú večnosť sa naplní až po smrti a slávnom vzkriesení.

V nadprirodzenej oblasti možno spomenúť nasledujúce dary (požehnania) Kristovho zmŕtvychvstania: prejav Božej moci; veľkosť Stvoriteľa a Vykupiteľa; posvätenie sveta vykupiteľskou láskou, potvrdenie Mesiáša; víťazstvo Boha nad satanom; víťazstvo neba nad peklom; zrodenie nového človeka; sila (odvaha, vernosť) Božieho ľudu.

Myslím si, že teraz bude vhodné zamyslieť sa nad dôležitým významom – darom „posvätenia človeka a sveta“.

Svätý Pavol trpezlivo vysvetľoval: „Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha! Myslite na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi! Veď ste zomreli a váš život je s Kristom ukrytý v Bohu“ (Kol 3, 1 – 3).

Posvätenie človeka – odpustenie hriechov a vín

Posvätenie človeka, teda „príchod Boha do jeho duše“, vyvolá v ňom vnútornú kvalitatívnu zmenu, ktorá sa volá ospravedlnenie (tento výraz lepšie, plnšie rešpektuje náuku o odpustkoch, ako slovo ospravodlivenie).

Ospravedlnenie reálne „ako jeden proces“ pozostáva z dvoch fáz (úkonov) – z odpustenia hriechov a posvätenia duše – nadobudnutia Božieho adoptívneho synovstva.

Odpustenie hriechov a vín je samotným Pánom predstavené ako dôvod jeho smrti a zmŕtvychvstania:

„Pri večeri vzal Ježiš chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával učeníkom, hovoriac: ,Vezmite a jedzte: toto je moje telo.‘ Potom vzal kalich, vzdával vďaky a dal im ho, hovoriac: ,Pite z neho všetci: toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov‘“ (Mt 26, 26 – 28).

Neznámy židovský autor v gréckom liste Epistole Barnaba (približne v roku 135) napísal: „Preto sa Pán rozhodol vydať svoje telo na zničenie, aby sme odpustením hriechov, teda pokropením jeho krvou, boli očistení.“

Pravda o odpustení hriechov sa nachádza aj v apoštolskom vierovyznaní. Odpustenie našich previnení je pre nás, hriešnikov, neraz najciteľnejším dôsledkom Kristovho víťazného zmŕtvychvstania.

Posvätenie človeka – Božie synovstvo

Vnútorné posvätenie človeka je druhá fáza (reálne jedného) ospravedlnenia človeka. Človek dosahuje svätosť pomocou Božej milosti, ktorá sa volá posväcujúca milosť (porov. KKC 824, 1987, 1266), a stáva sa adoptívnym Božím synom.

„Veď všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi. Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: ,Abba, Otče!‘ Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti“ (Rim 8, 14 – 16).

Fáza omilostenia, teda fáza synovstva je ešte väčšia a ešte krajšia ako fáza odpustenia. Je to „milosť nad milosť“. Apoštol Ján učil: „Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou. Lebo ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista“ (Jn 1, 16 – 17).

Jeden z najväčších teológov staroveku (ochranca Cirkvi pred arianizmom) – sv. Atanáz († 373) s nadšením hlásal: „Logos sa stal človekom, aby sme sa my mohli stať Bohom (zbožštiť sa)“ (Oratio de incarnatione Verbi).

Boh nám dal samého seba. Nás urobil svojimi dcérami a synmi. Viac nám dať nemohol. Kristovo zmŕtvychvstanie nám naozaj získalo maximum z Božích darov.