Zo srdca Ježišovho nech čerpajú otcovia

Fyziológia srdcového rytmu vychádza z koordinácie dvoch pohybov, ktorými sú systola a diastola. Po vypudení krvi do obehu nasleduje ďalšia fáza: naplnenie komôr novou krvou. Táto činnosť nie je riadená rozumom.

Obraz srdca, ktoré bije pre iných, je nám blízky a známy. Čítame o ňom aj v evanjeliách. Učeník, „ktorého Ježiš miloval, bol celkom pri Ježišovej hrudi“ (Jn 13, 23). Možno aj táto Jánova blízkosť k tlkotu Ježišovho srdca ho presvedčila a bez kompromisov mu umožnila až do konca stáť pri Ježišovom kríži.

Frekvencia Kristovho srdca mu možno pripomínala zrýchlený pulz milujúceho človeka, no zároveň to bol tlkot srdca rozlúčkovej reči, tlkot srdca prvého slávenia Eucharistie, tlkot srdca pri odovzdaní misie najbližším slovami: „Chápete, čo som vám urobil?“ (Jn 13, 12), ale aj tlkot srdca z obavy blížiaceho sa zajatia. 
 

Ostaňte v mojej láske!
 

Z neho môžeme čerpať silu. V prípade Kristovho prebodnutého srdca je to nevyčerpateľný zdroj lásky, ktorý miluje a má rád viac, ako ja mám rád sám seba. Ostať v tejto jeho láske znamená ostať v jeho blízkosti; treba fyzicky prísť a načerpať.

Ani palivo do áut nemožno vložiť na diaľku či hodením šumivej tabletky do nádrže. Pre mužov a otcov je teda na mieste spojenie svojej a nevyčerpateľnej Božej sily. Je túžbou po tom, ktorý ich presahuje a ktorý je silnejší.

Ostať v tejto láske znamená ostať v jeho službe; každý obetavý muž vie, čo znamená vytvárať stabilitu v nestabilite a pritom čeliť nestabilite v stabilite.

Ak si spomenieme na marcové unikátne, bezprecedentné a mimoriadne Urbi et orbi, sa nám v onen upršaný piatkový podvečer vynára pápežom Františkom predkladaný evanjeliový obraz o búrke na mori a ustráchaných apoštoloch.

Ježiš je na lodi prítomný, a hoci spí, srdce mu stále bije (porov. Mk 4, 35 - 41). Ostať v jeho láske znamená ostať otvorený pre všetko, čo príde do nášho života. K stabilnému otcovstvu preto patrí absolútna opora v Ježišovom srdci.

Pri vytváraní pocitu psychickej istoty svojim najbližším, je Ježišova prítomnosť a Božská sila stabilným pilierom. 
 

 
Práca a vedomie vlastnej hodnoty
 

Pri formácii Ježišovho srdca stál svätý Jozef. Jeho srdce bolo ťažko skúšané a jeho práca bola manuálna i ťažká; nebola elektrina, všetko konal ručne a ľudskou silou. Aj dnes je práca oveľa viac skloňovaná ako predtým. Častejšie o nej premýšľame. Čelíme rôznym zmeneným podmienkam a starostiam, ktoré nastali.

V uplynulých týždňoch mnohí stratili zamestnanie a pravidelný príjem. Prišli tak aj o vzácne sebapotvrdenie a možnosť vytvárať niečo, za čo budú následne odmenení. Siahame na podstatu svojho bytia. Prepadnúť vedomiu, že dostatok prostriedkov je prvý a jediný motív nášho života, je deštruktívne.

No nielen to. V súvislosti s koronavírusom takmer tri mesiace trvajúca mimoriadna situácia odkryla a umožnila dostať sa na povrch novým skutočnostiam.

Zisťujeme, akí skutočne sme
 

Boli sme svedkami vzácnych postojov, gest, oduševnených a mimoriadnych dobrých skutkov. No na druhej strane „vyrazili“ staré a nevyriešené problémy či konfliktné záťaže. Pod tlakom všedného sme zistili, akí skutočne sme, a prípadne aj objavili svoju skrytú pýchu, sebecké motívy bez možnosti úspešne ich skrývať.

Táto skutočnosť však určite nie je jednoznačne negatívna. Na povrch vyšla totiž pravda o tom, kým v skutočnosti sme. Pravdivé stretnutie sa so sebou samým, toto odhalenie pravdy o sebe je očisťujúce. Napriek tomu všetkému je naša vznešenosť povolania byť človekom, ktorú nám dal dobrý Boh, nespochybniteľná.

Mužská viera je uvedomením si Krista v sebe. Zjednotením sa s ním. V duchu slov: „Ja a Otec sme jedno“ (Jn 10, 30). V napĺňaní tejto jednoty som pozvaný byť sám sebou. Nie nábožensky, to by bolo málo. Veriaci. Ten, čo verí Osobe, ktorá je Pravdou. A pravdu o sebe, nech je akákoľvek, spája s pravdou s veľkým „P“.

Sú veci, ktoré môže životu človeka dať iba Boh. Netreba sa báť podobnosti so sv. Jozefom – veľa riešení v jeho živote pozná iba Boh. 
Na celom Slovensku sme boli svedkami veľkej vynaliezavosti duchovných aktivít a slávení cez internet, odvahy otcov rodín vstúpiť do nového a neznámeho, pretože doterajšie istoty a spôsoby sa rozplynuli.

Uveriť v nádeji pre huslistu znamená denne cvičiť, aj keď neviem, kedy sa budem môcť vrátiť ako umelec k svojej profesii. Pozitívnymi a formačnými postojovými hodnotami, ktoré dobre pôsobia na deti i mladých v rodinách, je akákoľvek snaha o to, aby nešlo len o mŕtvu rodinu so smartfónmi na stoloch, ale o pochopenie, že domov je dlhodobá cesta. 

Aj muži nosia v sebe Boha
 

Každý muž má v sebe niečo ako svätostánok, kde je so svojím Bohom, kde si ho naozaj hlboko uctieva. Neistota zajtrajška nás nemôže obrať o vynaliezavosť lásky a nájdenie pokladu pod vlastným prahom, že aj menej je niekedy viac, že život sám je veľkým darom.

A tak v Kristovom srdci musí byť ukrytá aj sila vyrovnať sa s tým, že som prišiel o prácu a momentálne neprispievam na domácnosť. A skôr ako to urobím navonok vo vzťahu k svojim blízkym, mal by som nájsť riešenie a hľadať odpoveď v svojom najhlbšom vnútri, v onom svätostánku.

V nevýhode nie sú iba tí, ktorí pracovali v zahraničí. Aj na Slovensku máme vplyvom pandémie veľa mužov a otcov rodín, ktorí stratili prácu alebo majú znížené príjmy a nedokážu sa postarať o rodinu ako doposiaľ. Pevnosť a nosnosť mosta sa skúša záťažou.

Obdobne je to so stupňom záťaže, ktorý žijeme dnes; ukázalo sa a stále je zjavné, akí muži a otcovia v skutočnosti sme a ako sme na sebe pracovali; je to zároveň pozvanie do ďalšej práce na sebe.

Pozvanie urobiť kroky, ktoré sú v mojom ďalšom živote nevyhnutné. Pápež František v istom príhovore povzbudzuje: „Povedzme iba to slovo, ktoré poteší a povzbudí. To slovo má význam a hodnotu. Slovo, ktoré by mohlo rozčúliť a narušiť vzťahy, zadržme. Naša láska k Bohu sa prejavuje láskou k blížnemu.“ 

Vidíme, čo sme prehliadali
 

„Vďaka“ COVID-19 si všímame veci, aké sme doteraz možno prehliadali a neuvedomovali si ich. Korona krízu môžeme v niečom prirovnať k nultému priestoru, ktorý sa prejavuje v neznámych a nových situáciách i v životných výzvach.

Tieto môžu byť vo vzťahoch veľkou neznámou, a to pre súvislosti s otcovou agresivitou či ďalšími prejavmi jeho necitlivého správania. Ak mladému mužovi chýba ocenenie a zázemie, samota alebo neistota, čo bude, vyvolávajú strach a predsudky.

Základnou výbavou takéhoto muža sú negatívne emócie a zážitky zakorenené hlboko v jeho vnútri. Sú to akoby vzorce, podľa ktorých sa s ním zaobchádzalo. Život v nultom priestore je vlastne mystické hľadanie, ako sa zbaviť „ťažkých nastavení a odpadkov“, ktoré sa do nás v detstve dostali.

Znamená tiež nutnosť zostúpiť na dno tejto priepasti, opustiť pohľad na seba, na spoločnosť. Bol som slepý a teraz vidím (porov. Jn 9, 25). Mal som problém, ale s Kristom je to iné, lebo mi dal nový zmysel života.

Ak človeku chýba základná skúsenosť a pozitívne nasmerovanie z detstva, často sa utieka k povrchným riešeniam a nasadzuje si masku, ktorú používa svet. Veriť cieľu a využívať šancu je návratom do nevinnosti a zároveň návratom k sebe samému.

Človek sa musí oslobodiť od fiktívnej reality, pretože je vytvorená niekým iným. Mladý muž sa sám rozhodne, čo podnikne ďalej. Závisí iba od neho, či sa „zlomí“ na dobrú stranu, alebo spadne; či pôjde ku dnu, alebo sa zodvihne. Každý sa k Bohu dostane inak. „Výhybka“ a rozhodnutie, ktorou cestou pôjde, je podstatou zrelej maskulinity i otcovstva (Sedláček, Otcovské rany, 2015). 

Korona kríza vnútorne obnovuje aj nás mužov. Ak je mojou identitou iba práca a starostlivosť o druhých, v prípade, že o ňu prídem, bude mi zaťažko spoľahnúť sa na Božiu prozreteľnosť ako na fakt, že Boh sa o nás stará.

Vnútorné prázdno, ktoré potom vzniká, je ťažké vyplniť, či dať mu význam. Príkladom by mohli byť mnohí robotníci v automobilkách; muži, ktorí prišli o zamestnanie v zahraničí, alebo zamestnanci firiem „idúci na 60 percent“, ktorí žijú v strachu, čo bude ďalej.

Svoju frustráciu niektorí z nich zaháňajú alkoholom, únikmi do vnútorného sveta či agresivitou. Napriek ťažkostiam som si istý, že títo chlapi nie sú zlí a majú v sebe veľa dobra. Necítia sa pánmi tvorstva, no Pán je s nimi. Vo všetkom.

Chcem ich uistiť, že ich hodnota je veľká a vzácna, aj keď momentálne nemajú prácu, no získali čas. Do istej miery môže ísť aj o taktiku zlého ducha. Ukazuje im s výsmechom nie úspechy, ale to, čo nemajú, čo stratili a čo im chýba.

So spolubratmi kňazmi im chcem potvrdiť, že každý jeden z nich je prijatý a akceptovaný Bohom, ktorý ho chápe a ktorý v neho verí a dáva mu silu. Chcem pozvať manželky, aby ich akceptovali, prijímali a verili im.

Oni na to všetko časom chlapsky odpovedia. Presne toto totiž robí aj Božské Srdce. Prijíma, akceptuje, opúšťa svoj komfort, lebo mu ide o druhých, čím hlboko a autenticky miluje. 

Chlapi, som presvedčený, že ustarostenosť vás otcov je prepojená so starostlivosťou o druhých. Ak by otec žil iba sám pre seba a nemal sa o koho starať, neznepokojoval by sa toľko a nezáležalo by mu možno až tak veľmi na peniazoch.

Ťažko sa pozerá na svoje deti, ktoré rastú, treba ich zabezpečiť a postarať sa o ne. Žijeme ale obdobie, v ktorom z konania dobra zmizol tieň – dobro má svoju silu, možno viac ako inokedy. Je presvedčivejšie. Nech je teda Deň otcov dňom správnych chlapov, dňom pravdy a dobra i veľkej nádeje. Srdce Boha je na vašej strane.