Editoriál 13/2025

Zaujala ma až tak, že mi pri práci myseľ neustále zalietala k „jednoduchosti Božej lásky“ a nemohla sa od nej odtrhnúť. Táto jednoduchosť ma vzala do zložitých zákutí ľudskej mysle, ktorá sa háda s jednoduchosťou ľudského srdca. Ľudské srdce vie.

Ľudská myseľ si myslí...

Myslíme si napríklad, že Boh toto či tamto nesmie a, naopak, iné musí. Myslíme si to isté aj sami o sebe a našom konaní. Nehovoriac o tom, čo si myslíme o myslení a konaní iných. Myslíme si toho tak veľa, že nám, samozrejme, musí robiť problém zmierenie sa s druhým i so sebou samým.

Marek Vaňuš v úvode do témy (s. 3) vysvetľuje, že zmierenie nastáva medzi dvomi subjektmi, kdežto odpustenie je jednostranné. Neviem určiť, ktoré je ťažšie. Pri oboch je ale potrebné zabudnúť na seba, svoje krivdy, svoje bolesti... a prejsť na druhú stranu rany tak, ako nás to učil Ježiš svojím prebodnutým srdcom.

Alebo podobenstvom o návrate márnotratného syna. Najkrajším podobenstvom o láske Boha k nám. Týka sa nás všetkých, lebo všetci sa v tom či onom musíme navrátiť do náruče Otca, aby sme sa naučili objatiu odpustenia a zmierenia.

Oboje sa v akoby tichej predzvesti udialo na prednáške arcibiskupa Bezáka (s. 6 – 7), ktorú si s mnohými veriacimi prišiel vypočuť aj náš nuncius a štyria biskupi. Prednášajúci hovoril o slobode človeka rozhodnúť sa i za cenu, že môže prísť o mnoho.

Odpustenie a zmierenie nás učia, že rozhodnutím môžeme aj mnoho získať.