Editoriál 15/2021

Nemusíme chodiť ďaleko a recept na život v neľahkých podmienkach nám denne ukazujú v rómskej komunite v Rakúsoch. Aj v nedostavaných ošarpaných domoch s prázdnymi komorami žijú ľudia so srdcom otvoreným pre dobro a pre Boha. A často aj s oveľa väčšou radosťou ako tí, ktorí majú všetkého dostatok. O náročnej, ale radostnej pastorácii a nielen duchovnom vedení Rómov píše Lenka Horáková na stranách 12 a 13.

Z podobného, no ešte fyzicky a psychicky ťažšieho súdka je aj príbeh na strane 21. Hovorí o každodennom živote vojnou zmietaného sýrskeho Aleppa. O strachu, brutalite, ale tiež o nádeji a bezpodmienečnej láske. Len tak sa dá pochopiť, prečo tisíce Sýrčanov zostáva žiť v takýchto podmienkach. Bojujú o budúcnosť.

My máme „len“ pandémiu, ale mnohí z nás už bojovať odmietajú. Je to pre nich príliš dlho, príliš veľa a s nejasnou budúcnosťou.

Mimochodom, keby takto nejako pred 60 rokmi uvažoval prvý človek vo vesmíre, asi by sa tam nikdy nedostal. Aj jeho príprava trvala dlhý čas a o výsledku mohol len špekulovať. Hoci jeho cesta bola mimoriadnou udalosťou, v roku 2000 Joseph Ratzinger trefne poznamenal, že v porovnaní s veľkosťou vesmíru to bola len kratučká prechádzka pred vlastným prahom (s. 19). A taký je i náš strach v porovnaní s Božou láskou a pokojom.