Editoriál 18/2025

Pocit prázdna sa dostavil pri pohrebnej svätej omši, keď už nestál za oltárom. Jednoduchú rakvu na nízkom katafalku bolo na zaplnenom Námestí sv. Petra ľahko prehliadnuť. Nevideli sme ho, a predsa akoby naďalej zotrvával medzi nami, s obvyklým dobrosrdečným úsmevom, iskrou v oku a láskavou, žehnajúcou rukou.

Cestou z  nedeľnej omše som stretla známeho. Spýtala som sa, či aj on pociťuje smútok za Františkom. Nie, odpovedal, ja som militantný konzervatívec... Tie slová povedali všetko.

Slušne som pozdravila a po niekoľkých krokoch som podvedome párkrát jemne dupla nohami o zem. Až potom som si uvedomila, že preto, lebo som nechcela mať na topánkach prach ani z tých pár krokov cesty s tým človekom. Ale František by mi povedal: Nepoznáš jeho príbeh...

Pápež, ktorý si ako prvý zvolil meno takého milovaného svätca Františka z Assisi, bol toho mena hodný. „Choď a obnov môj dom.“ Benedikt XVI. na to už nemal silu, a  tak uvoľnil miesto tomu, kto prichádzal po ňom. Tak ako aj František uvoľnil miesto tomu, kto prichádza po ňom. Bude nám veľmi chýbať. Cirkvi bude veľmi chýbať. Ale o tú sa už postará Pán...

A my sa s Františkovou radosťou môžeme modliť jeho obľúbenú modlitbu Tomáša Morusa: Dopraj mi chuť k jedlu, Pane, a tiež niečo, čo by som zjedol... A daj mi mladú dušu, Pane, nech nenarieka, nereptá. Daj, nech neberiem príliš vážne svoje malé, pochabé ja. A daj mi tiež humor, Pane, a milosť, aby som chápal vtip. Nech mám radosť zo života, nech dokážem druhých potešiť.

Amen.