Je nedeľa. Stojím na pražskom Karlovom moste už ikstýkrát a neprestáva ma uchvacovať výhľad na okolie. Rozmýšľam, ako je možné, že veci, ktoré podliehajú zmenám, priťahujú moju pozornosť stále rovnako. Zadívam sa na nebo, na Otca, ktorý je nemenný, ktorý je ten istý včera, dnes i naveky, ktorý je stále so mnou, pre ktorého som nenahraditeľná, a pýtam sa, prečo moja láska chladne a nepodobá sa tej na začiatku môjho príbehu s Bohom.

Hovorí sa, že opakovaný vtip už nie je vtip. A ten o tom, že správna katolíčka má smutný pohľad a bledé líčka, je už ošúchaný natoľko, že dnes si už hádam každý z nás uvedomuje, že takáto definícia by skutočne platiť nemala. 

V sobotu pred Nedeľou Božieho milosrdenstva bol biskup František Trstenský vo svojich výzvach na modlitby za obete nehody na Spiši ako otec, ktorý sa snaží prijať bolestivú Božiu vôľu. 

Každý si už v živote prešiel nejakou zmenou. Niektoré sú radostné, ako keď sa narodia deti. Iné sú osobnostnou výzvou, napríklad zmena zamestnania. A ďalšie sú smutné, keď príde choroba alebo smrť blízkeho.

Nájsť si dobrého, milujúceho manžela, manželku je prianie, s ktorým ideme za Ježišom mnohí. Potom je na nás, či si manželstvo budeme pestovať, vnášať doň viac a viac lásky a dôvery, alebo či nás postupne začnú rozdeľovať banality. Lebo naozaj ťažké skúšky manželov odovzdaných Bohu skôr spoja.