Editoriál 22/2026

Miroslav Donutil a Bolek Polívka v nej brilantne stvárňujú dvoch bratov zo šesťdesiatych rokov v komunistickom Československu. Jeden obdivne vzhliada k „soudruhům z NDR“, druhý k Amerike. Ale napriek tomu, že stoja na opačných póloch názorového spektra, sa navštevujú a normálne sa bavia. Áno, aj sa doberajú. Ale nenadávajú si, nevyhrážajú sa ani nedržia tichú domácnosť. Naopak, majú sa ako bratia radi a sú šťastní, keď sa stretnú. To z nich srší.

Toľko film, teraz prestrih na Slovensko súčasnosti. „Z nášho výskumu vychádza, že zhruba polovica ľudí sa vyhýba polarizujúcim témam dokonca aj v rodinnom kruhu, pretože si uvedomujú, že ak by niektorú otvorili, pokazili by nedeľný obed či rodinnú návštevu. A to nechcú,“ prezentuje výsledky výskumu odborník v oblasti sociálnej kohézie Hugo Gloss (s. 4 – 5). Nuž, koľkí sme sa v tom naozaj našli... „To je symptóm vážneho stavu, akéhosi studeného prímeria, a nie súdržnej spoločnosti,“ dopĺňa Gloss.

Ostať pre „pokoj v dome“ radšej ticho, nepovedať svoj názor, nie je cesta, ktorá by viedla k pravému  stmeľovaniu spoločnosti. Nevedie k nemu však ani to, ak sa ozveme, no v debate „sa nesnažíme iných pochopiť, ale presvedčiť o svojej pravde a ak ju neprijmú, označíme ich za nevedomých“, ako vraví sociológ Ondrej Štefaňak (s. 3).

A to je ten stmeľovací kumšt: preukázať v dialógu slušnosť, pokoj a najmä rešpekt k ostatným. „Ak svet vidí, že kresťania dokážu milovať aj tých, ktorí s nimi nesúhlasia, je to silnejší argument než akákoľvek apologetická prednáška,“ pripomína salezián Peter Timko (s. 10).