Editoriál 23/2024

Sledujúc choroby mojich blízkych i svoje vlastné, mám na túto otázku možno trochu strohé, ale pravdivé odpovede. Predovšetkým – choroba je prostriedok, akým si musíme uvedomiť svoju smrteľnosť. Pretože väčšina ľudí žije tak, akoby nikdy nemali zomrieť.

Choroba tiež vedie človeka k vážnemu uvažovaniu o Bohu, o vlastnej duši a budúcom živote. Ťažká choroba prináša tieto myšlienky pred oči duše s veľkou silou. Choroba zároveň zjemňuje srdcia ľudí a učí ich múdrosti. Srdce človeka býva totiž tvrdé ako kameň a šťastie hľadá výlučne v tomto svete.

Dlhá choroba však odhaľuje, aké prázdne sú veci, ktoré svet nazýva „dobré“. Choroba nás tiež drží pri zemi, pokoruje nás. Lôžko chorého má obrovskú moc potláčať pýchu a núti nás čeliť pravde, že všetci sme smrteľní a že v deň súdu budeme stáť pred Bohom bok po boku.

Nemáme právo sťažovať sa na chorobu – spolu so smrťou je následkom prvotného hriechu i všetkých našich ďalších. Ale vieme, kto jediný zvíťazil nad smrťou. On zostáva našou nádejou aj na víťazstvo nad chorobou – či už v tomto svete, alebo budúcom.

Preto sa v chorobe nevzdávajme a prosme hoci aj o zázrak, veď o čo iné sa v tomto svete oplatí prosiť? A úplne posledná odpoveď na položenú otázku znie: „Ježišovu smrť stále nosíme na svojom tele“ (Mt 16, 24). K nej už netreba nič dodávať.