Editoriál 25/2025

V živote radostné chvíle, keď sú naše a Pánove šľapaje vedľa seba, striedajú tie ťaživé, ponuré, bolestné, keď už vidno len jedny stopy. Ako nás, Bože, môžeš nechať samých?

„Dieťa moje drahé, mám ťa rád a nikdy ťa samotnú nenechám. Nikdy, ani keď doľahne ťarcha a osud ťa bude skúšať. Tie jedny stopy zostali práve z chvíľ, keď som ťa niesol na pleciach,“ odpovedá Pán.

O „Božej odpovedi“ hovoria aj naši respondenti. Kňaz Róbert Holečka, ktorý má za sebou tri transplantácie obličky (s. 4 – 5), rehoľný brat Tomáš Becket Martin Pila s transplantovanou pečeňou (s. 10), sestra Christiana Števárová, ktorá podstúpila transplantáciu kostnej drene (s. 24), či bojovníčka Emka, ktorá trpí závažnou formou detskej rakoviny (s. 16 – 17).

Všetkých spája neľahký životný príbeh, ale i  vďačnosť Bohu a anjelom v nadpozemskej i ľudskej podobe. Všetci žasnú nad štedrosťou, ľudskosťou, súdržnosťou ľudí, ktorí to prežívajú s nimi. Možno tak pri pohľade späť nakoniec uvidia veľa stôp, niektoré z nich aj bezmenné.

Budú tam aj naše stopy? V redakcii KN sme nechceli ostať len pri slovách, a tak sme sa vybrali darovať krv (s. 6 – 7). Za seba môžem povedať, že to bol silný zážitok. Raz som krv v kritickej chvíli prijala, teraz som ju mohla darovať. Keď sa obzriem späť, vidím vo svojom živote bohatstvo stôp a teraz chcem byť na ceste s tými, ktorí ma potrebujú. Spoločne dúfajme v lepší zajtrajšok a kráčajme pospolu.