Editoriál 26/2022

Nedávno som sa stretla s myšlienkou, že Boh nemá nikdy dovolenku. No nie je toto tak trochu vec, ktorú nám vnucuje naša urýchlená doba, lebo nepozná odpočinok, a tak nás udretých vlečie za sebou každý jeden deň? Veď pravda je taká, že Boh na siedmy deň odpočíval.

Predtým všetko stvoril, vrátane nás, ale potom odpočíval. Dosť mi odľahlo, naozaj mu ďakujem, že si doprial odpočinok, lebo tak si dokážem ukradnúť odpočinok pre seba aj ja – bez výčitiek svedomia. Talianske dolce far niente má na jazyku sladkú chuť, ale keby bol ustavične siedmy deň, napokon by zhorkla…

Druhým extrémom je, že sladké ničnerobenie si dnes už ani nevieme predstaviť. Ničnerobenie naša doba úplne zdiskreditovala, lebo „ak niekto nemá čo robiť, tak nie je dôležitý“...

My ale pracujme, pracujme, šesť­krát dynamicky pracujme a tvorme a potom robme to, čo Boh rovnako posvätil – odpočívajme. Podľa možnosti v Božej náruči. Myslím, že Pánu Bohu nebude prekážať, ak si teraz vyberieme trochu viac dní naraz, niečo ako siedmy deň sedemkrát za sebou.

Veď on vie, že v čase odpočinku sme viac vnímaví k okoliu, viac vnímaví k trápeniu našich blížnych, viac vnímaví sami k sebe a k potrebám našej duše i tela. Aké šťastie!