Editoriál 27/2019

Putovanie na miesta, ktoré sa spájajú s našou vierou, nie je novodobým fenoménom. A istotne by ani samotní pútnici samých seba nepovažovali za fenomén ani za fenomenálnych.

Oni len jednoducho putujú, aby ďakovali a prosili; prosili a ďakovali. Ďakovali Bohu, Panne Márii, svätcom, svojim osobným patrónom a orodovníkom. Prosili za seba, svoje rodiny, národ, vlasť.

Prosby a ďakovania často podporujú obetou v podobe neľahkého pešieho putovania a všetkých námah či nepríjemností, ktoré sa im môžu cestou pritrafiť. Zatiaľ som však nestretla pútnika, ktorý by nariekal, na čo sa to dal nahovoriť, čo si to vymyslel, že mal radšej sedieť doma...

Púť je výzva. Tak ako každé nové ráno, ako každý nový deň. To, ako nový biely deň, ktorý nám Pán Ježiš daroval, prežijeme; ako sa popasujeme s výzvou v podobe 24 hodín pred sebou, je na nás.

Púť je však aj pozvanie stať sa členom spoločenstva – najprv malého, ktoré smeruje na pútnické miesto; a potom i toho obrovského, ktoré na konci cesty slávi spoločne Eucharistiu.

Spomínate si ešte na fotografie z Mariánskej hory v Levoči, ktorá v roku 1995 privítala vzácneho pútnika – Jána Pavla II.? Mariánska hora bola posiata obrovským množstvom pútnikov zo všetkých kútov Slovenska. Nebolo kam ihlu hodiť.

Státisíce ľudí vtedy prijali výzvu a pozvanie prísť do Levoče ukázať, kto a čo je pre nich najdôležitejšie. A státisíce pútnikov tam prichádzajú aj dnes, aby vydali svedectvo svojej viery; aby prejavili oddanosť, úctu a lásku k Matke; a aby sa stali živým znamením našich čias.