Editoriál 29/2022

„Miladka,“ oslovil ma nedávno vnuk (skrátka ma nevolá babka), „ty vieš byť veľmi prísna, ale potom mi aj veľa dovolíš. Ľúbim ťa.“

Môj vnuk má svoju hlavu, ešte ako celkom malý na prechádzke zastal, zodvihol prštek proti slnku, bodol doň a povedal: „Ty mi nesvieť, keď idem!“ Ešte aj náhodní okoloidúci sa zasmiali, bolo niečo dojemne čisté v slovách dieťaťa, ktoré si, oslepené slnkom, myslelo, že mu môže niečo nakázať ako nejakému „kamoškovi“.

Od tohto vnuka sa učím neustálej žiarivej radosti – svet je gombička! No myslím aj na vlastných starých rodičov, najmä na babku z maminej strany, ktorá s nami bývala od môjho narodenia.

Kedykoľvek som vošla do jej izby, držala v rukách ruženec, a keď som k tomu mala nejakú ironickú poznámku (lebo ma nevychovávali vo viere), zahnala sa ním na mňa. Dodnes som presvedčená, že jej modlitby znamenali mnoho pre moje obrátenie a pre lásku, ktorú mám k ružencu dnes.

Pápež František má veľa do činenia so starými ľuďmi. Vo svojom veku im hlboko rozumie, a tak sú jeho posolstvá na tému staroby múdre a pretkané ním toľko spomínanou nehou. Preto som veľmi rada, že sa Katolícke noviny aktuálne venujú starobe a starým ľuďom. Dúfam, že aj vy, milí čitatelia.