Editoriál 30/2024

Som podľa teba stará? „Nie, nemyslím, že si stará.“ Ale už nevládzem za tebou utekať, a keď sme sa pretekali na kolobežkách, ruplo mi v kolene a odvtedy mi v ňom vŕzga, aj v iných kostiach. „Ale ja to nepočujem.“ A čo si predstavíš, keď poviem slovo stará? „Predstavím si nejakú starú skriňu.“ Nie mňa? „Nie! Predstavím si nejakú inú starú babku.“ Veselý, hlasný smiech. Jeho i môj. Koľko rokov by si sa chcel dožiť? „Reálne? Osemdesiat, sto.“ A aký by si v starobe nechcel byť? „Taký, že by som celý deň len niekde sedel, s nikým sa nerozprával a bol sám.“
Aj tento chalanček akoby už poznal obavy z 9. verša 71. žalmu: „Neodožeň ma v čase staroby, neopusť ma, keď mi sily ochabnú.“ Ja som si ho prvýkrát recitovala na šesťdesiate narodeniny, a keď si tieto slová zvolil za motto najnovšieho posolstva seniorom aj Svätý Otec (s. 3), zvlášť sa to dotklo môjho srdca. Lebo môžeme na svoje vnúčatá či iných pôsobiť akokoľvek mladistvo, naše telo vie svoje.
„Až do staroby a do rokov šedivých, Bože, neopúšťaj ma, kým nezvestujem silu tvojho ramena všetkým pokoleniam budúcim.“ A v tom je sila staroby – v rozdávaní skúseností a múdrosti z hĺbok odžitého života (s. 4 – 5, s. 8, s. 16 – 17).
Keď si my starší pozrieme mapu svojho života, všetci na nej nájdeme svoje vrcholy i pády, ale v 71. žalme sú aj slová: „Pane, túžim za tebou, lebo ty, Pane, si moja nádej od mojej mladosti.“ Je to nádej v priateľstvo, aké mal Ježiš k Lazárovi (s. 12) – siahalo až za hrob.