Editoriál 30/2025

A myslím, že aj moji rodičia. Keď bolo treba, boli poruke. Stará mama s dedom dokonca hneď vedľa, takže pokojne som tam kedykoľvek mohla ísť aj v papučkách.

Platilo to aj naopak, ak bolo treba niečo im, pribehli sme. Stará mama sa postavila na gánok a zavolala na mňa alebo niekoho z mojich súrodencov. Nemuseli sme to počuť, nemuseli sme byť práve na dvore, ale ona napriek tomu zakričala. Keď sa nad tým teraz zamýšľam, smejem sa na tom, ale fungovalo to. Babka, ktorá bývala o čosi ďalej, zase vždy zavolala na pevnú linku, keď bolo treba pribehnúť. S úsmevom si spomínam, ako vedela zavolať, že príď na chvíľku, lebo niečo. A hneď zložila telefón. Nečakala na odpoveď z mojej strany. Ani nemusela, veď vedela, že prídem.

Často si však myslíme, že starí rodičia sú samozrejmosť, ktorá nám bude vždy mihnutím oka k dispozícii. No aj oni majú svoje hranice, právo na oddych. Ak starý rodič vie povedať nie, nemožno to brať ako prejav nelásky (s. 3, 10).

Anton a Anna Gallasovci, rodičia desiatich detí, sú príklad toho, ako si naplno užívať dôchodok. Našli si toľko aktivít, že nestíhajú dobehnúť zameškané (s. 4 – 5).

Dramatik, režisér a herec Stanislav Štepka trávi so svojimi vnúčatami veľa času. Hovorí, že sú pre neho požehnaním (s. 14 – 15). Rovnako berme aj my našich starých rodičov. Ako požehnanie a dar, ktorý nás učí trpezlivosti, vďačnosti, láske a hodnotám.