Editoriál 31/2021

Zoberme si čerstvú zlatú vzpieračku Hidilyn Diazovú z Filipín (s. 19). Na olympiádu trénovala v provizórnych podmienkach, keď si činky vyrobila z bambusovej palice a dvoch barelov s vodou. Pre svoju krajinu nakoniec získala vôbec prvé olympijské zlato.

Pri slávnostnom ceremoniáli jej na hrudi visel aj medailón Panny Márie. Pred olympiádou ho dostala od priateľov, ktorí sa za svoju kamarátku modlili novénu. A modlila sa aj Hidilyn. Trénovala fyzicky i duchovne. Nakoniec slávila veľké víťazstvo.

Tento príbeh by mal byť inšpiráciou nielen pre profesionálov, ale i pre nás pasívnych, alias sediacich pred televízorom, športovcov. Tiež by sme mali dbať o naše telo i ducha. Fyzičku si musí odsledovať každý podľa svojich možností, no na duchovný rozvoj máme výborný tréning – modlitbu.

„Modlitba premieňa človeka, približuje ho k nebu, k Bohu. Vyhľadávajme aj my chvíle na modlitbu, účasť na svätej omši, prijímanie sviatostí, ktoré nás budú vnútorne premieňať, čo sa odrazí na našom vonkajšom správaní,“ píše František Trstenský (s. 8 – 9).

Nuž, ale aj modlenie, podobne ako fyzický tréning, dokáže byť niekedy drina. Po celom dni máme chuť akurát si dať jedno pivko a ľahnúť si do postele. A tá modlitba nám akosi unikne. To však nie je cesta k úspechu. Športovci nám ukazujú, že to chce sebaobetovanie, vôľu a trpezlivosť.

Ono to príde. Tak ako to prišlo v prípade Zuzany Rehák-Štefečekovej, ktorá sebe i nám urobila veľkú radosť zlatou medailou. Gratulujeme jej i všetkým našim úspešným olympionikom.