Editoriál 31/2025

Čas síce nezastavíme, ale ako kedysi povedal pápež František, Boh znovuomladzuje svojich verných fantáziou Ducha Svätého.

A tá nemá hraníc. Vracali sme sa z večernej nedeľnej omše z hlavného mesta po diaľnici domov. Vtom mi prišla správa od netere, že ich autobus práve vchádza do Bratislavy. Míňali sme sa na Zlatých pieskoch. Toto skrátka nevymyslíš, vravela som si v duchu. Zavolala som jej a na druhej strane som počula spev, radosť, nedočkavosť, jasot mladých smerujúcich do Večného mesta na jubileum. Nachvíľu som mala pocit, že som v inej dimenzii.

„Už som v nebi?“ pýtala som sa rovnako ako páter Oskar Jozef Vaľko, keď počul harmonické tóny nového organa (s. 14 – 15). Tak si predstavujem Cirkev, ako spoločné súznenie, ako bezpečné miesto a  spoločenstvo, kde sa možno stretnúť so živým Kristom (s. 3 a 10).

Tráviť čas medzi ľuďmi je dôležité aj pre námestovského kaplána Andreja Branického, ktorý ako dobrý pastier volá na ovečky aj na sociálnych sieťach. Ako hovorí, je to jazyk, ktorému mladí rozumejú (s. 4 – 5).

Známi športovci zas svedčia o tom, že Boha možno stretnúť aj na atletickej dráhe, strelnici či futbalovom ihrisku (s. 16 – 17). Snažme sa byť v dobrej kondícii, lebo Boh je stále nový, Boh je mladý a potrebuje mladých, hoc s korektorom chrbtice, aby napravili svet svojimi snami, svojou láskou, svojou odvahou.