Editoriál 32/2022

V prvom rade Jozef Tomko bol (ne)obyčajný chlapec z Udavského. Imponovalo na ňom, že nikdy nezaprel svoj pôvod a hrdo sa hlásil k rodnému kraju, či už to bola obec Udavské, okresné mesto Humenné, alebo celý východ našej krajiny.

Nikdy nezabudol na svoje korene, na ľudí, ktorí boli jeho srdcu milí a drahí. A to sa týkalo všetkých Slovákov, nielen východniarov.

V obrovskej úcte mal napríklad Nitru a svätých Cyrila a Metoda, ale aj Šaštín a Sedembolestnú Pannu Máriu - na jej sviatok prijal biskupskú vysviacku.

Aj desaťročia po biskupskej konsekrácii Jozef Tomko s nesmiernou osobnou úctou tvrdil, že stále na svojej hlave cíti ruky pápeža Jána Pavla II.

Napriek tomu, že Jozef Tomko „urobil“ v rámci Cirkvi obrovskú kariéru, keď ste sa mu prihovorili v zemplínskom nárečí, nemal problém vám odpovedať v dialekte. Neznižovalo to jeho hodnotu v očiach druhého človeka. Práve naopak: priblížilo vás to k nemu. 

Prvý raz som kardinála Jozefa Tomka stretla pred pätnástimi rokmi. Vďaka Bohu, nebolo to naposledy.

Rozprávať sa s ním bola vždy jedinečná chvíľa. Vysoký, štíhly, vzpriamený – celý život rovný chlap telom i dušou - s príjemnými črtami tváre a myšlienkami takými ľudskými a zároveň hlbokými, až sa tajil dych.

Bol medzi nami 98 rokov. Nech ho Boh objíme svojím pokojom.