Editoriál 33/2025

Naše krstné meno je dar od rodičov, niekto sa s ním stotožňuje viac, iný menej. Všetci sa však môžeme stotožniť s Pannou Máriou, pretože ona je dar od nebeského Otca pre nás všetkých. Rozumie našim problémom, veď sa narodila ako každý človek a žila na tejto zemi. Koniec jej života bol však predsa len iný – bola vzatá do nebeskej slávy s telom i dušou.

Tak to potvrdzuje aj dogma o Nanebovzatí Panny Márie, prijatá pred 75 rokmi. Dogma je už na prvé počutie ťažké slovo, preto sme sa v rozhovore s odborníkom na dogmatickú teológiu Pavlom Zahatlanom (s. 4 – 5) pozreli na to, čo vlastne v Katolíckej cirkvi znamená.

Nanebovzatie Panny Márie nie je iba o prijatí dogmy. „Bola by škoda, ak by sme z tohto sviatku urobili iba akúsi tradíciu alebo zvyk, ktorý musíme zachovať,“ upozorňuje vincentín Ján Jakubovič (s. 3, 10). Má nám pripomínať, že smrťou sa život nekončí. „Mali by sme sa preto učiť dávať väčší dôraz na to, čo bude, nie iba na to, čo je.“

Mariánska úcta je niečo, čo sa v našom národe šíri z pokolenia na pokolenie. S radosťou možno sledovať, že stále pretrváva. Tak ako v Oščadnici, kde majú Panne Márii zasvätené až dva kostoly – farský, ale aj jubilejný na kalvárii. Do obce na Kysuciach sme nazreli aj my (s. 6 – 7).

Lebo nezáleží na tom, či sa voláte Marián, Mária alebo úplne inak. Všetkých nás Panna Mária volá bližšie k tomu, ktorý nás pozná po mene.