Editoriál 33/2026

Život a zvyky našich predkov ma fascinujú. Rovnako tak, keď ich v nádherných krojoch predvádzajú folklórne súbory. No niekedy ostanem vyrušený. Viaceré ľudové tradície vo mne evokujú povery.

Či je v poriadku hľadať aj dnes šťastie v rozkrojenom jabĺčku na Vianoce alebo v uložení peňazí pod obrus, aj na to sa pýtame morálneho teológa Vladimíra Thurza (s. 4 – 5). Kladieme mu však aj závažnejšie otázky týkajúce sa poverčivosti.

Takej, ktorá môže skĺznuť až do veštenia alebo spoliehania sa na horoskopy či talizmany. „Takéto uvažovanie postupne z človeka robí otroka vecí, ktorým pripisuje moc, hoci ju v skutočnosti nemajú. Povera človeka zotročuje strachom,“ vysvetľuje.

Prečo vôbec ľudí už od nepamäti priťahujú povery? „Keď nerozumieme tomu, čo sa okolo nás deje, prežívame neistotu, obavy a bezmocnosť,“ vraví psychologička Lívia Johanová (s. 3, 10).

Ľudská myseľ si preto hľadá určité barličky. „Povera však ponúka len ilúziu. Namiesto reálneho riešenia problému nám dáva do rúk iba magické gesto.“ Ak človeka poverčivosť ovládne, môže to viesť až k úzkosti či paranoji.

Preto ak najbližšie uvidím na ceste čiernu mačku, viem, čo urobím. V štýle svätého Františka poďakujem Bohu za toto jeho krásne stvorenie.