Editoriál 35/2025

Búrila som sa voči príkazom, zákazom a autoritám. Nie vždy sa moje rebelovanie skončilo bez následkov. Časom som pochopila, že odvrávaním všetko nevyriešim. Že bez pokory sa ďaleko nedostanem.

Na čnosť pokory sme sa bližšie pozreli aj v aktuálnom vydaní Katolíckych novín. Podľa slovníka ide o duševný stav vyplývajúci z  uvedomenia si vlastných nedostatkov, z  rešpektu pred autoritou. Spišský biskup František Trstenský hovorí, že „pokora nie je znevažovanie sa, ale pravda o sebe“. Vysvetľuje, že vo Svätom písme je pokora pravdivé postavenie človeka pred Bohom. „Znamená uznať, že nie sme sami sebe zdrojom života ani nesmrteľnosti, ale všetko je dar od Pána.“ Poukazuje i na rozdiel medzi pravou a falošnou pokorou (s. 3, 10).

Príklad hlbokej pokory je pre nás aj Ján Havlík, ktorý bol pred rokom blahorečený. Hlavný koordinátor tejto slávnosti Peter Novák spomína, že aj príprava na blahorečenie chcela istú dávku pokory. Často preto prosil Boha, ale aj samotného Janka o posilu. A z odkazu jeho skromného a tichého života čerpá dodnes (s. 4 – 5).

Veľa pokory museli pred šesťdesiatimi rokmi priniesť aj obyvatelia zatopených obcí na východe Slovenska, keď svoj dovtedajší život museli podriadiť vyšším záujmom. Ich školy, domovy či kostoly ustúpili výstavbe vodného diela Veľká Domaša (s. 6 – 7).

Keď sa nám niečo nepáči, je prirodzené búriť sa. Pokora nám však prináša viac ako „výhru“ v konflikte. Vnútornú slobodu a pokoj. A to je oveľa cennejšie.