Editoriál 38/2018

Vieme, že máme byť pokorní. Vieme však, čo to znamená?
Mária Bilá 18.09.2018
Editoriál 38/2018

Po prečítaní dvojstrany venovanej tejto téme (s. 8 - 9) už viem, ako si budem definovať pokoru: Znížiť sa, aby sme zdvihli iných. Nestačí však ostať pri pekných slovách a úvahách. Treba sa ozaj znižovať, treba ozaj zdvíhať blížnych. Napríklad tak ako salezián Štefan Foltin, ktorý v Japonsku nadšene evanjelizoval 62 rokov (s. 32). Práve v tom Japonsku, kam zrejme zavíta aj pápež František (s. 6).

Nemusíme však cestovať na druhý kraj sveta. Čnosť pokory – ktorá priťahuje všetky ostatné – možno pestovať aj v našej vlasti. Trebárs ako to robí kapucín Jakubrafael Blahoslav Patay, jeden z misionárov milosrdenstva, ktorého menoval samotný Svätý Otec – napriek tomu však rehoľník nevníma zverené poslanie ako čestnú funkciu, ale ako službu (s. 10 - 11). Dokonca ani habit nemusíme mať, aby sme boli obrazom pokorného človeka, ktorého príklad priťahuje iných.

Manželia Anna a Jozef Šuvadovci, ktorí oslávili 70. výročie sobáša, sú pre mňa od nášho osobného stretnutia stelesneným dôkazom, že pokora, vzájomná úcta a odvaha niesť každodenný kríž sú najlepším receptom nielen na požehnaný život, ale aj na požehnané manželstvo (s. 12 - 13).

Speváčka Hanka Servická je tiež obrazom pokorného človeka, ktorému nestúpla sláva do hlavy (s. 21). Príkladom pre nás môže byť aj hendikepovaná Miriam, ktorá sa vie tešiť zo života a neľutovať sa (s. 19). Mimochodom, rada číta aj rubriku Listáreň v KN, kde občas hľadá odpovede na svoje otázky. Možno práve na tú svoju nájdete odpoveď aj vy (s. 14).

Kiežby nám všetkým aj toto číslo KN pomohlo pochopiť, že pokora z nás aj zo sveta okolo nás robí niečo krásne.