Editoriál 39/2025

Ľudí, ktorí sú často perzekvovaní, zaznávaní či na okraji záujmu. Téme sa venuje aj aktuálne vydanie Katolíckych novín.

Saleziánka Monika Foltýnová, ktorá po vypuknutí vojny u susedov pôsobila na slovensko-ukrajinskej hranici a neskôr vyučovala Ukrajincov slovenčinu, hovorí (s. 3), že sa na nich treba pozerať z pohľadu Ježiša. Ako na trpiacich bratov a sestry. Vyvracia fámy, že by z ich strany išlo o vypočítavosť a ekonomickú emigráciu. V ich očiach videla skôr bolesť, strach a neistotu. Okrem jedla a prístrešia podľa nej najviac potrebujú prijatie a bezpečie.

Aj reportáž z Centra podpory Spišskej katolíckej charity v Poprade (s. 6 – 7) prináša príbeh Ukrajincov, ktorí si stihli vziať iba pár vecí, keď utekali pred paľbou zbraní a bômb. Boli radi, že si zachránili holé životy. Predtým žili vo svojej vlasti pokojným životom a chceli by sa k nemu vrátiť. Netušia, či a kedy sa tak stane, ani  koho po ukončení vojny doma nájdu. Za pomoc a prijatie Slovákov sú veľmi vďační.

Preto, prosím, buďme voči utečencom, ktorí sú slušní a snažia sa zapojiť do bežného života u nás, tolerantní. Nepozerajme sa na nich cez prsty. Nevieme, aký príbeh prežili, koľko bolesti v sebe ukrývajú. A nevieme ani to, či aj u nás nevypukne vojna alebo iné nešťastie a či aj my nebudeme odkázaní na pomoc iných. Neodsudzujme, radšej pomôžme. Kráčajme s  otvorenými očami. A hlavne srdcom. Čisté a otvorené srdce nám napovie, čo práve treba urobiť, kde priložiť ruku k dielu. Každý dobrý skutok je schodík do neba.