Editoriál 40/2018

Uplynulé týždne je náročné byť kresťanom. Keď stále počúvame nové správy o odhalených škandáloch sexuálneho zneužívania, sami prehodnocujeme našu dôveru v Cirkev.
Ján Lauko 02.10.2018
Editoriál 40/2018

Je to pochopiteľné, veď vyznávame jej svätosť, a zrazu sa objavia prípady, keď niektorí jej členovia, ktorí mali byť hlavnými nositeľmi tejto svätosti, ju svojím konaním pošpinili a zadupali pod zem.

Naša viera však nesmie stáť a padať na tom, že nejaký duchovný pastier zlyhal. Je to smutné, treba voči tomu vyvodiť opatrenia, volať po spravodlivosti a modliť sa za obete.

No pre veriaceho človeka je dôležité zostať v jednote s Kristom. Niektorí kňazi, biskupi či dokonca kardináli v tomto poslaní neuspeli. Práve teraz je však čas, keď Cirkev môže ukázať svoju podstatu – nie je to len skupina kňazov, rehoľníkov a ľudí, ktorí chodia do kostola; je to spoločenstvo pokrstených veriacich, ktorí svojím životom nasledujú Ježiša.

Preto Cirkev, ktorá posledné týždne leží niekde v kúte prepieraná, odstrčená a vylúčená, potrebuje od nás, jej členov, svedectvo svätosti. Ako povedal pápež František počas návštevy Estónska buďme to my, ktorí uprieme zrak na ležiaceho brata a podáme mu ruku, aby vstal, lebo je v ňom Boží obraz (s. 4 – 5).

Aby sme ukázali, že Cirkev je naozaj svätá, konajme tak, ako nás to učil Pán. Titus Zeman, ktorého prvé výročie blahorečenia sme si pripomenuli koncom septembra (s. 3, 11), pomáhal Cirkvi záchranou mladých duchovných povolaní.

Bratia františkáni zasa službou chudobným v Bronxe ukazujú, že Cirkvi nie je ľahostajná ani sociálna angažovanosť (s. 32). A čím pomôžeme Cirkvi v týchto ťažkých časoch my?