Editoriál 40/2025

Bolo niekoľko minút pred začiatkom bohoslužby, pred vchodom stál kňaz a každému prichádzajúcemu podával ruku. „Vás nepoznám, ste tu noví?“ ihneď si všimol. A privítal nás milým slovkom.

Osobný prístup, podanie ruky, úsmev. Obyčajné ľudské gestá, ale človek sa po nich cíti vítaný. Ako v rodine, ktorou by farnosť aj mala byť. Farský život – to je téma aktuálneho vydania KN – je totiž spoločné dielo. Nie iba kňaza, ani nie iba farníkov. „Tak ako veriaci potrebujú kňaza, aj kňaz potrebuje veriacich, bez nich by bol stratený,“ potvrdzuje kaplán Peter Repko z petržalskej farnosti Lúky, ktorá bola jedna z tých, do ktorých sme nazreli v našej reportáži (s. 6 – 7).

Spoločné kráčanie, to je základný aspekt synody, ktorú zaradil na piedestál priorít Cirkvi pápež František. A kde inde než vo farnostiach by sa mal aplikovať. „Chutné“ inšpirácie spísal v knihe 101 receptov na farský život Ivan Kňaze, s ktorým sme sa zhovárali (s. 4 – 5). „Investovať do ľudí sa oplatí vždy,“ hovorí.

Záverečný dokument synody spomína i spoločenstvá, a nielen tie vo farnosti. „Malé spoločenstvá sú znak toho, že Cirkev je živá a dynamická,“ vysvetľuje Mário Tomášik, líder spoločenstva Martindom (s. 3).

Vo farskom živote, ako v mnohých iných veciach, je prvoradé vykročiť. A Boží hlas nás možno navedie na cestu, o akej sme ani neuvažovali. Tak ako saleziána Vladimíra Feketeho, ktorý si nepredstavoval ani to, že pôjde na misie do cudziny, nieto že sa stane biskupom v Azerbajdžane. Aj jeho príbeh môžete spoznať v aktuálnom vydaní KN (s. 16 – 17).