Editoriál 41/2020

Lekár musí vedieť rozlišovať diagnózy, aby vedel správne naordinovať liečbu. Matka musí rozoznávať, čo si od nej pýta jej malé nemluvňa. I kňaz predtým, ako sa rozhodol slúžiť vo vinici Pánovej, musel rozlíšiť, či ho Boh do tejto úlohy povoláva.

Snažiť sa správne rozlišovať by však mal každý, aj keď je to dnes o čosi náročnejšie. Máme k dispozícii toľko informácií, že nám z nich často vzniká galimatiáš. Nájsť skutočne rozumný a pravdivý pohľad si vyžaduje úsilie.

A možno to je ten problém. Máme radšej instantnejšie riešenia, všetko by sme chceli vyriešiť hneď a rýchlo. A s podobnou rýchlosťou si vytvárame aj názory. Na internete si prečítame niečo fascinujúce, čo sa nám hodí do „krámu“, a bez nejakého kritického zhodnotenia si získanú informáciu osvojíme.

Na rozlišovanie, či je uvedený fakt overiteľný, nakoľko je nám osožný a aké sú opačné názory, si už čas nenájdeme. A tak sa stane, že napríklad pri téme očkovania uveríme skôr „odborníkovi“ z diskusie na internete ako vyštudovanému lekárovi.

Myslím si, že naši starí rodičia by sa chytali za hlavu, keby videli, že pri takýchto vážnych veciach dáme na reči kuvika, a názor človeka s dlhoročnou praxou odignorujeme.

Aj pri témach viery by sme mali vedieť rozlišovať, pretože nie všetko, čo sa označuje za katolícke, ním v skutočnosti aj je.

Ako to rozoznať, radí Juraj Vittek (s. 14). Schopnosť kriticky uvažovať sa u svojich čitateľov snažila rozvíjať i americká spisovateľka Flannery O´Connorová (s. 20), ktorá do svojich príbehov nenápadne začlenila silu ľudskosti, odpustenia, milosrdenstva a lásky k blížnemu.

To sú znaky, na základe ktorých by mala byť rozlíšiteľná aj naša katolícka identita.