Editoriál 42/2025

Stáli pri zakrytom tele muža, ktorý tam zrejme v noci predtým zomrel. Na mieste, okolo ktorého denne jazdia desiatky preplnených električiek a tisíce áut. No zároveň je to miesto, kde sa často združujú ľudia so zlou sociálnou situáciou.

Pán sa tam, samozrejme, mohol dostať aj zhodou okolností, no človek si nebohého v mysli hneď zaradil ku skupinke ľudí, ktorá sa tam bežne vyskytuje. A to nie je celkom dobrý prístup, aj keby sa jeho príslušnosť k týmto ľuďom potvrdila. Škatuľkovanie nám totiž často zväzuje ruky pri tom, ako reagujeme v konkrétnych situáciách. Napríklad ľudí na ulici buď rovno odignorujeme, alebo ich chceme podporiť pár drobnými. Niekedy sa však na nich stačí iba usmiať a pozdraviť – vnímať ich ako rovnocennú bytosť.

A nemusia to byť iba ľudia na ulici. Aj v práci, škole, možno i v kostole či dokonca v rodine máme niekoho, kto potrebuje povzbudiť láskavým slovom či gestom. Potrebuje pocítiť, že niekomu na ňom záleží a nie je iba jedným z milióna.

Toto uvažovanie mi napadlo aj v súvislosti s tematickým článkom na strane 3 v aktuálnom vydaní KN, v ktorom sa zameriavame na to, či nás môžu inšpirovať ľudia z rozvojových krajín. Vnímame ich iba ako adresátov pomoci alebo aj ako partnerov? V článku sa dozviete, že ľudia zo slumov môžu nás vo vyspelom svete, zvyknutých na pohodlie, veľa naučiť o živote.

Verím, že v celom vydaní, ktorého súčasťou je i Misijná príloha, nájdete mnoho inšpirácií do svojej každodennej misie.