Editoriál 44/2018

Možno je pre niektorých návšteva cintorína zložitá na vnútorné prežívanie, ale pre nás veriacich by mala byť najmä povzbudením a milostivým časom. „Človek by mal mať olej v lampe svojho života, to znamená, lásku v srdci, lebo tam, kde je dobro a láska, tam je Boh.

Keď má človek v sebe Boha, potom má silu na stretnutie so smrťou,“ píše v rubrike Duchovná obnova rímskokatolícky kňaz Anton Fabian (viac na strane 8 – 9).

V rubrike Listáreň (s. 14) poradenská psychologička a psychoterapeutka Oľga Filipa Ondrejková dáva odpoveď na naozaj neľahkú otázku čitateľky, ktorej tehotenstvo sa skomplikovalo a porodila mŕtve dieťa.

„Ukončenie tehotenstva – potrat, to je slovo, ktoré v sebe navyše nesie negatívny, nevýslovne bolestivý a smutný význam. Hovoriť o potrate alebo nedonosení dieťaťa, prípadne o pôrode mŕtveho dieťatka je nezriedka tabu.

Je to téma, ktorá je pre rodičov desivá a zraňujúca. Bolesť duše sa spája s bolesťou tela,“ píše Oľga Filipa Ondrejková a na záver pripája náročné otázky: „Je možné byť Bohu poslušným, tak ako bol Kristus, byť poslušným až na smrť? Na smrť vlastného dieťaťa?“

K ľuďom, ktorí svojím životom svedčili, že láska k Bohu a vernosť viere je pre nich na prvom mieste, patrila Bohumíra Rozália Školníková z Misijnej kongregácie služobníc Ducha Svätého (s. 32). A Boh ju za to odmenil dlhým životom.