Editoriál 44/2019

Rada sa prechádzam po cintorínoch. Pripomínajú mi, že aj sám život je vlastne len prechádzka. To nie je až taká zlá správa, aspoň v kontexte toho, čo (a hlavne kto) nás podľa katolíckej vierouky na druhej strane čaká. Ako sa tvrdí v jednej z mojich obľúbených piesní od formácie Poetica Musica: „Smrť nie je zbohom, ale ozajstné – pochválený buď...“ 
Mária Bilá 29.10.2019
Editoriál 44/2019

Podobne to zrejme vnímal aj Christoph Probst, člen protinacistického hnutia Biela ruža, ktorý pred svojou popravou 22. februára 1943 napísal matke list tohto znenia: „Ďakujem, že si mi dala život. Ak o tom správne rozmýšľam, bola to jediná cesta k Bohu. Budem mať teraz pred vami trochu náskok, aby som vám pripravil nádherné uvítanie“ (strana 32). 

To nám už určite chystajú aj naši známi z radov svätých. Je skvelé uvedomiť si, koľko priateľov v nebi máme (strany 8 – 9). 

Pre nás, ktorí by sme chceli byť „večne otvorenou pokladnicou pre okoloidúceho“ (Chalíl Džibrán), no miesto toho sme často „chladní ľudia s horúcimi hlavami“ (Max Lucado), je užitočné každé memento mori.

Nie preto, aby sme sa najdôležitejšieho stretnutia v našom živote báli. Skôr preto, aby sme sa patrične napravili, pripravili – a tešili.

Dokonca aj v poslednom štádiu života ešte máme šancu „dovoliť si vnímať dary, úspech i chyby, životné lekcie v jednom balíku. A deliť sa o múdrosť z týchto zistení s tými, ktorí sú ochotní počúvať. Je to aj čas plniť si sny, ktoré sú ešte realizovateľné, ale my sme si ich nechávali ‚na neskôr'. Ten čas je tu. Je to čas poslednej kapitoly v knihe, zhrnujúcej, kapitoly posolstva, že stojí za to žiť: komédie, tragédie, drámy i romantiky, to všetko k ‚pútavému' príbehu patrí“ (strana 16 – 17).