Editoriál 45/2020

Určite mnohí z vás videli filmy o Fantomasovi. V jednom z nich maskovaný zločinec žiadal od boháčov, aby mu platili daň z práva na život. Na túto absurditu som si spomenula, keď som čítala článok na poslednej strane aktuálnych Katolíckych novín. Okrem iného sa v ňom píše:

„Dediny Knayeh a Jacoubieh v Sýrii neďaleko Turecka sú stále pod kontrolou džihádistických skupín. Tie nariaďujú ľuďom život podobný tomu v kalifáte: rôzne verzie islamského práva šaríe sú zákonom.

Ženy musia nosiť závoj, kresťanom zhabali majetok; kresťanské symboly, ako napríklad kríže, boli strhnuté. Navyše ak kresťania odmietnu prestúpiť na islam, musia platiť špeciálnu kresťanskú daň, inak im môže hroziť násilie.“

Žiaľ, nejde o filmovú či románovú fikciu, toto sa deje naozaj. Možno si povieme, že je to od nás ďaleko, a tak sa o to viac ani nezaujímame.

Až tak ďaleko to však nie je. Žiaľ, na strane 6 informujeme o ďalšom drastickom teroristickom útoku vo Francúzsku, teda v krajine, ktorá patrí do vrcholne civilizovaného európskeho sveta.

Pri Katedrále Notre-Dame v Nice ľudia zapaľujú sviečky a spomínajú na obete tragédie. Zomreli strašnou smrťou. Cirkev vo Francúzsku si na zavraždených spomínala aj počas slávnosti Všetkých svätých.

Pocity, ktoré prežívame pri správach o takýchto brutalitách páchaných na nevinných ľuďoch, sú rôzne. Azda najťažšia je bezmocnosť a zúfalstvo, že „s tým nemôžem urobiť nič“.