Editoriál 46/2022
Keď som premýšľala nad týmto stĺpčekom, pred očami sa mi zjavili dva výjavy. Prvý, ako v novembri ’89 osamote stojím pri okne a nemôžem sa zúčastniť na úžasnom dianí vonku, lebo o pár dní sa mi má narodiť prvé dieťa a „bolo by to nebezpečné“.
Druhý je záverečná scéna už kultového filmu, keď z piesku na brehu oceána trčí Socha slobody po tom, čo sme svet zničili jadrovou vojnou. Tieto dva výjavy zdanlivo spolu nesúvisia.
Ale ako každá matka a každý človek, ktorý chápe slobodu aj ako zodpovednosť, sa musím pýtať, či na tejto zemi vôbec niekedy nastane doba, keď ľudstvo prestane obracať slobodu, ktorú dostalo, proti sebe. Výstup do koruny Sochy slobody znamená zdolať 354 schodov točitého schodiska.
Zhodou okolností som do nej pred rokmi vystupovala práve v dňoch, keď si na Slovensku pripomíname novembrové udalosti. Na každom schode som v duchu povedala Bohu „ďakujem“ za všetky dobrá slobody v mojom živote.
Od slobody narodiť sa až po slobodu byť v danom okamihu na mieste, kam sa predtým nedalo dostať len tak. Sloboda osvetľujúca svet – to je originálny názov sochy – sa díva na mesto (a podľa názvu aj na celý svet), v ktorom sa však hranica slobody ľahko stráca v rozpínavosti. A to je potom Sloboda oslepujúca svet.