Editoriál 48/2019

Mária Bilá 26.11.2019
Editoriál 48/2019


Príde. Už len táto istota dokáže mnohým rozžiariť oči. Celý život, možno aj každý deň, na niekoho čakáme. Na niekoho konkrétneho – napríklad na blízkych, ktorí k rodinnému krbu a do našej náruče dorazia z práce či zo škôl. Alebo aj na niekoho, kto zatiaľ nie je, ale my veríme, že bude; že tiež príde. Matka, ktorá si hladká bruško. Slobodní, ktorí dôverujú, že kdesi (možno ani nie tak ďaleko od nich) už kráča, dýcha a smeje sa ten, s kým raz spoja svoj život.

Príde. Verím tomu. Ten známy-neznámy Ježiš, o ktorom sme mnohí už toľko počuli, toľko rozprávali. A – aj tomu verím -, ktorého sme už toľkokrát počuli, toľkokrát sa s ním rozprávali. Možno je to trochu ako láska cez internet či inzerát – prijímame jeho správy, vytvárame si obraz o tom, aký je, odpovedáme mu, a predsa sme ho ešte fyzicky nevideli. Stále je tu otázka – aký bude naozaj?

Príde. Raz definitívne. A predsa sa občas správame, akoby sme to nečakali, dokonca nechceli. Ako konštatuje Jozef Jančovič: „Všetci narážame na notoricky známe ťažkosti: takzvaný nedostatok času a naše nedostatky v morálnej oblasti. Dáme sa tým odradiť? Ak túžime po väčšej hĺbke, doceňme a aktivizujme v Advente aspoň to, čo už máme a kým sme“ (strany 8 – 9).

Príde – a ja dúfam, že aj tento Advent nám pomôže tešiť sa na to. Naňho. Lebo ako píše Ann Voskampová v svojej krásnej knihe (recenzia na ňu na strane 20): „Ježiš prichádza k nám, ktorí zakaždým stúpime na nesprávny schod – a sám sa stáva schodmi, ktoré nás ponesú. (...) Ježiš ťa dvíha svojou láskou a vynáša až k nebu posiatemu hviezdami. Je to tak, ako by si sa zobudil z toho najkrajšieho a najšťastnejšieho sna, len aby si zistil, že je to skutočnosť.“