Editoriál 7/2026

Ako dieťa som netušil, kde leží Kafarnaum, aké tam boli historické reálie, a tak som si túto scénu predstavoval v slovenských podmienkach. Tak, že chorý vstane v nemocničnej izbe, vezme si na plecia to ťažké kovové lôžko, vyjde pred vchod a teperí sa s mohutným lôžkom na chrbte po ulici domov. Úsmevné.

Prečo to spomínam? Lebo teória hovorí, že úsmev odľahčí aj ťažké situácie. Lenže reálny život prináša i chvíle, ktoré aj pozitívne nastaveným človekom od základov zatrasú. Mimoriadne ťažké je v sebe spracovať vážnu diagnózu. Zrazu ste onkologický pacient. „V prvom momente je to šok, neskôr prichádza emočná reakcia. Odporúčam nezostávať v tom sám, mať niekoho pri sebe,“ vraví psychologička Katarína Klincová z Národného onkologického ústavu (s. 4 – 5).

Citlivo povzbudiť chorého zväčša nie je jednoduché. Redemptorista Václav Hypius tiež priznáva, že niekedy hľadá slová ťažko. „Vtedy sa len modlím,“ hovorí. Ako spája pôsobenie vo farnosti Kramáre so službou v okolitých nemocniciach, sa dozviete v našej reportáži (s. 6 – 7). Odporúčam začítať sa aj do príbehu manželov Irhovcov o tom, že ani zdravotné znevýhodnenie skutočnej láske neprekáža (s. 16 – 17).

Nie každý chorý sa v tomto živote dočká toho, čo zažil ochrnutý v Kafarnaume. Nevieme odpovedať na to, prečo sa jeden uzdraví a vstane z lôžka, kým iný na ňom ostane. Prvý môže znovu skákať i tancovať, druhý nie. No vieme, že pred trónom Pána je parket pripravený aj pre tých druhých. Ba najmä pre nich. V Božom slove sme dostali uistenie, že tam už „ani bolesti, ani náreku viac nebude“.