Čas otvorených sŕdc

Aká je to tvár? Je to tvár, ktorá vyžaruje „milosrdenstvo, blízkosť a súcit“. Je to tvár zraniteľného človeka, ktorý potrebuje pozornosť a starostlivosť iného. V tomto zmysle František vyzval na rešpekt k ľudskému životu od počatia po prirodzenú smrť.

„Nech sa naučíme starať o každé dieťa, ktoré sa narodí zo ženy, predovšetkým tým, že budeme ako Mária chrániť vzácny dar života: život v lone matky, život detí, život trpiacich, chudobných, starých, osamelých a umierajúcich.“ V tom spočíva základ „kultúry mieru“.

Slovensko, žiaľ, nie je krajinou, ktorá by v tomto zmysle pestovala kultúru mieru. Stále u nás platí komunistický potratový zákon z polovice minulého storočia, a to aj napriek najmasovejším verejným zhromaždeniam od Novembra 89 – národným pochodom za život v Bratislave a v Košiciach.

Ako spoločnosť sme hlboko rozdelení. Pre politiku ukončujeme vzťahy. Kovid a vojna na Ukrajine tieto politické rozdelenia naprieč rodinami ešte zhoršili. Symbolom rozdelenia sa aktuálne stala aj slovenská hymna. Príčina?

Odvrátili sme sa od Boha. Napriek tomu, že môžeme byť voči hriechu slobodní, dávame sa ovládať žiadostivosťou, hoci by sme ju práveže mali ovládať. Preto je dnes také rozdelenie.

Na duchovné (všetci máme tú istú ľudskú dôstojnosť) aj rodinné príbuzenstvo zabúdame, a tak ho postupne strácame na úkor hnevu za krivdy a nespravodlivosti (aj domnelé), ktoré pestujeme. To, čo chýba a čo jediné nás môže zachrániť, je obrátenie sa k Bohu – ku Kristovi. Lenže to nie je apel sentimentálny.

Krehkosť a súcit betlehemskej maštale strieda brutalita kameňovania a vraždy neviniatok. Kresťanstvo sa v nekresťanskej kultúre stáva zdrojom konfliktu. Avšak – a to je podstatné – kresťanská viera je aj zdrojom odpustenia.

Kresťania sú rozpoznateľní tým, že už neživia špirálu závisti a nenávisti. V tom spočíva skutočná sloboda a radosť. A k tomu nás pozýva tvár novonarodeného Božieho Dieťaťa.