Dvojnásobok tvojho ducha, Alojz

V týchto dňoch, keď sa naše zraky upierajú na novokňazov a keď sa lúčime so zosnulým arcibiskupom Tkáčom, je namieste sa pýtať: K čomu sa máme obracať ako k odkazu do budúcnosti, keď sa pozrieme do minulosti arcibiskupa Tkáča?

Akého ducha, ako prorok Elizeus pri odchode Eliáša, by sme si mali my a naši novokňazi od neho žiadať? Poznajúc jeho život, vypichol by som tri Alojzove dary.

Disciplína. V prvom rade na seba. No nielen v duchovnom, ale aj v telesnom živote, prejavujúca sa v striedmom jedení, v pravidelnom pohybe. Koľkým z nás pri pohľade na našu postavu povedal: „Mal by si sa viac hýbať!“

Diskrétnosť. Z jeho úst nikdy nevyšlo, čo bolo dôverné. Najmä ak išlo o slabosti kňaza či Cirkvi. Chránil dobré meno a nedovolil, aby sa v jeho prítomnosti ohováralo, tobôž osočovalo.

Spolucítenie s Cirkvou – s kňazmi i veriacimi. So zápalom hájil ich práva, prežíval ich bolesti a trápenia. Mal trpezlivý a osobný prístup, ak jeho kňaz prežíval krízu či odchádzal z kňazstva.

Aj pri arcibiskupovi Alojzovi platí, že jeho hrdinstvo a vybojované víťazstvá sa budú odkrývať nenápadne a neskôr.

Ale o to v živote Kristovho kňaza ide. Že nevidieť jeho vlastnú pochodeň, ego, ale že cez neho vidieť dedičstvo a dar, ktoré pri vysviacke prijal.