Nestratiť seba samého

Vladimír Kolník (1932 – 2020) sa v roku 1952 z Vojenskej správy nevrátil. Rovno ho tam zaistili. Čakalo ho 25 mesiacov a jeden deň otročiny vo Vojenských táboroch nútených prác – Pomocných technických práporoch.

Po transporte do zadymeného baníckeho mesta Most sa mu pri prvom nástupe ráno o piatej vrezali do mysle slová kapitána Kábu: „Vy nie ste ľudia. To až my z vás tvrdou prácou ľudí urobíme! A potom vás vrátime robotníckej triede...“

Poníženie malo byť o to väčšie, že ich obliekli do nacistických uniforiem, ktoré ostali po vojne v skladoch po porazených Nemcoch. Pritom Kolníkovci z Veľkých Ripnian boli protifašistická rodina – aj s odporom proti arizácii a pohŕdaním voči tým, ktorí sa na nej „nabalili“.

No ako Vlado neskôr zistil, práve tí, čo cez vojnu stáli za udaním jeho brata, ktorý takmer neprežil koncentrák, sa podpísali aj na jeho prípade. Po vojne totiž preskočili z Hlinkovej gardy rovno do komunistickej strany.