Netreba sa báť synodality

Ale ako to už v Cirkvi býva, keď sa dá viesť Duchom Svätým, bolo to očakávanie medzi Veľkým piatkom a veľkonočným ránom. Synodu totiž zaviedol už pápež Pavol VI., aby počúval to, čo nik nepočuje. Svätý Otec František je ďalší pápež, ktorý nedáva na klebety, bulvár, noviny či internet. Chce počúvať ľudí tam, kde sú, kde pracujú, kde žijú, kde zažívajú radosť. Chce počúvať, čo ich trápi, ale aj čo ich teší.

Synoda sa tak stáva hlasom ľudí. Počúva hlas tých, ktorí nikoho nezaujímajú, ktorí nie sú v strede diania, ale na jeho okraji. Synoda sa stala uchom Cirkvi, ktoré načúva tichý hlas na kraji sveta.

Kľúčovými slovami sa stali slová: spoločenstvo, participácia (účasť) a misia (poslanie). Cirkev chce totiž počúvať ľudí, ktorí možno už aj prestali chodiť do kostola, ale chcú patriť do nejakého spoločenstva. Cirkev chce počúvať slzy rozvedených a ponúknuť im balzam svätenín. Cirkev chce hlásať Kristovo evanjelium, ale aby ho mohla hlásať, musí vedieť, ako na to v  modernom svete a  s  modernými prostriedkami.

Netreba sa báť synodality. Je to ako sadnúť si doma k stolu a porozprávať sa. Možno o ťažkých témach, možno nie všetko sa bude dobre počúvať. Napriek tomu je potrebné, aby zaznelo všetko a vyčistil sa stôl, pri ktorom budeme spolu prijímať Kristovo telo. Iba tak budeme skutočnou Kristovou Cirkvou.