Odišiel vojak, disident a cirkevný diplomat

Dominik Duka bol formovaný vojnovými časmi, keď Cirkev bojovala o  svoje prežitie a keď, ako syn letca z druhej svetovej vojny, sa snažil v časoch ohrozenia stáť pevne, so zdvihnutou vlajkou. Bojovná mentalita nemusela byť vždy vhodná v období mieru, ale korene formujú strom, ktorý sa časom rozkošatí po svojom.

Jeden z kľúčov k pochopeniu osobnosti zosnulého kardinála Dominika Duku môže byť jubilejný spis, ktorý vyšiel v roku 2008 pod záštitou dominikánskej revue Salve k jeho 65. narodeninám s názvom In Spiritu veritatis (V Duchu pravdy).

V ňom nájdeme mená jeho ideologickej pravej ruky Petra Piťhu, popredného evanjelického biblistu Jana Hellera, Dukovho hovorcu Norberta Badala, ale i neskorších Dukových kritikov – bývalého dominikánskeho provinciála Benedikta Mohelníka, historika Tomáša Petráčka či kunsthistorika Norberta Schmidta.

Po takmer dvadsiatich rokoch prišlo k zmene koalícií a preskupeniu pomyselných ideologických vojsk na, zhruba povedané, „tradicionalistov“ a „progresivistov“.