Prečo byť hrdí na rodinu

Preto je dôležité si ho pripomínať aj verejne, ako napríklad na sobotňajšom pochode Hrdí na rodinu.

Prečo vlastne na rodine záleží? Pretože bez rodiny by nebola spoločnosť. Rodina založená manželstvom je na rozdiel od ostatných typov súčasných sexuálnych vzťahov principiálne otvorená deťom. A je ideálnym prostredím na ich výchovu.

Ako ľudia sa totiž nerodíme ako hotové bytosti, tými sa stávame skrze výchovu. Na výchovu a formáciu je však kľúčová rodičovská láska, ktorú deti zažívajú práve v rodine.

Výchova bez lásky je dril. Je to vynútenie vonkajšej konformity prostredníctvom moci. Výchova s láskou je iná v tom, že neberie deťom vnútornú slobodu. Láska priťahuje, a tak uľahčuje prijatie toho, čo sa odovzdáva. Milované deti chcú aj samy milovať to, čo milujú ich rodičia.

Začal som tým, že na rodine záleží aj kvôli tomu, že ako spoločnosť potrebujeme, aby sa rodili deti. Dnes žijeme demografickú krízu. Demografická kríza je však predovšetkým krízou viery. Kde je totiž živá viera, tam je aj nádej a tam sú aj deti. A platí to i naopak.

Nie je náhoda, že mnohopočetné rodiny sú najmä medzi veriacimi. Viera totiž pomáha zachovávať aj prirodzený poriadok stvorenia. Tým, že rozširuje perspektívu o nadprirodzený aspekt života, pomáha povedať fiat aj na ďalšie dieťa, hoci to môže byť pre rodičov náročné. Bez viery by rozum skôr kapituloval pred praktickými ťažkosťami.

Viera je tiež liek aj na súčasnú epidémiu rozpadu rodín. Posilňuje záväzok manželského sľubu a zároveň učí človeka prijať kríž, odpustiť. Veriaci má totiž kotvu u Boha, ktorý je Pánom každého manželstva bez ohľadu na to, akou hlbokou krízou prechádza. Tu však treba pripomenúť aj zodpovednosť širšej kresťanskej komunity, ktorá má rodiny podopierať.

Preto ak chceme zdravú ľudskú spoločnosť, ktorá je charakteristická stabilnými manželstvami otvorenými pre prijatie detí, potrebujeme sa predovšetkým sústrediť na obnovu viery. A aj na tomto poli sa ukazuje nezastupiteľnosť rodiny.

Viera (rovnako aj neviera) sa totiž najlepšie odovzdáva akoby osmózou v  rodinnom prostredí. Deti milujú (alebo nemilujú) Boha podľa príkladu života rodičov: ako sa modlia, či z nich vyžaruje úcta pred posvätnými vecami, čomu dávajú prioritu, či napríklad nedeľu štruktúrujú podľa krúžkov alebo podľa svätej omše a podobne.

Krízu odovzdávania viery a v širšom zmysle aj krízu spoločnosti nevyriešime tým, že sa budeme spoliehať na iné inštitúcie, ale tým, že rodinám pomôžeme formovať pulzujúcu katolícku kultúru a neprispôsobovať sa sekulárnemu svetu.