Rozdelená spoločnosť volá po zmierení

VBiblii čítame: „Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, choď a napomeň ho medzi štyrmi očami. Ak ťa počúvne, získal si svojho brata“ (Mt 18, 15). Je možné tento návod použiť aj v súčasnosti?

Určite áno, to by však aktérom sporu nesmela chýbať vôľa, úcta k protivníkovi a pokora. Čo by im malo chýbať, je vypočítavosť, zákernosť, túžba po moci, samoľúbosť a preceňovanie svojej výnimočnosti.

Z predchádzajúcich viet jasne vyplýva, že ak chceme zmeniť svet, musíme začať od seba. Volanie po zmierení zaznieva zo všetkých strán, no predstavy, ako zmierenie vyzerá, sú rozdielne. Príznakom zmierenia by bol stav, keď spory vystrieda harmónia, súlad, absencia konfliktu.

Problém je ale v tom, že demokracia je systém postavený na konfrontácii, pričom sa predpokladá, že vyhrá to najlepšie riešenie. Ako skĺbiť potrebu zmierenia s v podstate nevyhnutnou prítomnosťou konfliktu? Dokážeme nesúhlasiť slušne, bez osobných urážok, konštruktívne?

Pri hľadaní odpovede na tieto otázky musíme brať do úvahy aj fakt, že rozdelenie slovenskej spoločnosti má dnes iný charakter ako v minulosti. Príčinou je podľa mňa spoločenský a technologický vývoj nedávnej minulosti.

Desaťročia od vzniku Slovenskej republiky sú charakteristické nestabilitou (finančnou, ekonomickou), obrovskými výzvami (vojnové a civilizačné konflikty, epidémie, klimatická zmena) a technologickými zmenami (nástup umelej inteligencie, nanotechnológií, genetiky a iných).

Týmto fenoménom musíme čeliť, vyrovnať sa s nimi, riešiť ich alebo sa niektorým aj prispôsobiť. To však nie je jednoduché, preto je to živná pôda spoločenského konfliktu. Výsledkom býva kolektívny strach a pocit beznádeje, čo sa mnohí ľudia snažia potláčať radikalizáciou svojich názorov.

Zámerne som medzi technologickými zmenami nespomenul sociálne siete, prehlbujúce rozhodujúcim spôsobom polarizáciu. Umožňujú ľuďom uzatvárať sa do virtuálnych bublín, v ktorých s nimi každý súhlasí. Nesúhlas mimo, v reálnom svete, v nich vyvoláva pocit ohrozenia, krivdy a nepriateľstva. Ako z toho von?

V prvom rade si treba brať príklad z Pána a bezpodmienečne si odpustiť. „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia!“ (Lk 23, 34). Všetkým by nám prospelo, keby sme sa na seba pozerali s dôverou a uverili, že máme voči sebe dobré úmysly, aj keď zmýšľame rozdielne.

Iný názor nesmie znamenať hrozbu a už vôbec nie nenávisť. Treba sa naučiť rozlišovať medzi názorom a človekom. Musíme komunikovať tak, aby sme svojimi slovami nevyvolávali v ostatných pocit ohrozenia. Cesta k  zmiereniu tak vedie cez spoluprácu medzi ľuďmi z rôznych názorových táborov, v snahe o pochopenie a empatiu.