Ťažko vybojovaný kompromis

Predseda vlády ČR Petr Fiala a štátny sekretár Svätej stolice kardinál Pietro Parolin podpísali 24. októbra zmluvu medzi Českou republikou a Svätou stolicou.

Nevyžaduje zmeny českých zákonov, je moderná, rozdielna a dobre reaguje na väčšinu vtedajších námietok. Má väčšiu šancu získať schválenie v parlamente než jej predchodkyňa a môže tak zaradiť Českú republiku medzi 25 štátov Európy, ktoré takúto zmluvu majú, vrátane Slovenska.

Československo malo zmluvu so Svätou stolicou uzatvorenú naposledy v roku 1928 pod názvom Modus Vivendi; v čase nie veľmi priateľskom pre obe strany. Počas komunizmu sa však táto zmluva prestala používať a zanikla.

Odvtedy žiaden medzinárodnoprávny dokument medzi Českou republikou a Svätou stolicou jednoducho nemohol byť obojstranne prijatý. Text v súčasnosti podpísanej českej zmluvy pripomína na prvý pohľad ten, ktorý uzatvorila Slovenská republika so Svätou stolicou.

Môžeme si krátko pripomenúť, čo sa dialo v tých časoch na Slovensku. Slovensko podpísalo zmluvu so Svätou stolicou 24. novembra 2000. V parlamente zahlasovalo 30. novembra 2000 presne 100 poslancov, teda dve tretiny celkového počtu, za súhlas s jej ratifikáciou a nikto z nich nebol proti.

Po ratifikácii prezidentom SR dňa 4. decembra 2000 nastala výmena ratifikačných listín dňa 18. decembra 2000 a v tom istom dni zmluva nadobudla platnosť. Samozrejme, v Českej republike to bude zrejme zložitejšie; pre iné, viac azda sociálne a recipročne výhodné chápanie postavenia a činnosti Cirkvi v spoločnosti.

Česká zmluva rieši konkrétnejšie najmä garanciu náboženskej slobody a možnosť pastoračného pôsobenia Cirkvi v rôznych štátnych zariadeniach, väzniciach, nemocniciach, ústavoch. Je však opatrnejšia v záväzkoch než slovenská. Opiera sa najmä o  český právny poriadok a dáva mu takmer vo všetkých oblastiach prednosť.

Neobsahuje, tak ako slovenská, právo každého na výhradu vo svedomí, subjektivitu v súlade s právnym poriadkom Svätej stolice, nerieši školstvo a práva detí a rodičov v školách, negarantuje jasne spovedné tajomstvo, oslobodenie od daní, štátne sviatky, výlučné právo rodičov starať sa o svoje deti, diplomatické zastúpenia, žiadne finančné otázky ani práva Cirkvi vo vzťahu k médiám a ďalšie kľúčové záležitosti.

Je zrejmé, že ide o ťažko vybojovaný kompromis, ktorý je však mimoriadne pozitívnym signálom vzťahov medzi Cirkvou a štátom v medzinárodnom i národnom rozmere. Azda dôjde zdarne na koniec cesty a zástupcovia štátu a Cirkvi si podajú ruky pri výmene ratifikačných listín, tak ako to bolo aj u nás.