Vyjdime zo svojej bubliny

V našej spoločnosti sa často hovorí o bublinách. Ale tie nepraskajú. Spoločenské bubliny ostávajú tvrdé, narážajú do seba a každý otras pri stretnutí bolestne komentujú.

Dokonca medzi nimi staviame múry, pričom druhú bublinu ešte ponižujeme, ubližujeme jej, nedovoľujeme stretnúť sa. Ježiš však od nás nechcel stavanie múrov. Učil nás milovať. K nemu prichádzali hriešnici, ľudia „druhej kategórie“, aby u neho našli pochopenie, lásku, milosrdenstvo.

Prichádzali, aby sa nasýtili dobrom, ktoré by vpustili do svojich životov, aby dokázali kráčať ďalej. Ak budeme stavať stále vyššie múry, musíme si uvedomiť, že sa nestávame učeníkmi skutočného milosrdenstva, skutočnej lásky, ale ostávame na druhej strane. Staňme sa opäť deťmi na dvore a naučme sa praskať bubliny.

Vychádzajme zo seba a ukážme svoju dobrotivú tvár tam, kde to nie je celkom podľa našich predstáv. Prinesme milosrdenstvo aj ľuďom, ktorí sa pred ním zatvárajú, alebo ho nepoznajú.

Vezmime za ruku človeka z inej bubliny. Tak to robil Ježiš, tak to učil apoštolov, a tak to učí aj nás. Ruku zaťatú v päsť neotvorí násilie, ale zohriatie a pocit bezpečia. Tak vykročme zohrievať svet láskou, aby bolo menej zaťatých pästí.