Aj v čase pandémie je možné nakrútiť film v džungli

Štáb LUX communication navštívil slovenského saleziána a misionára Antona Odrobiňáka v jeho bývalom pôsobisku Tuutin-Entsa v Ekvádore. Dokument o slovenskom misionárovi Antonovi Odrobiňákovi je momentálne v postprodukcii. Na obrazovkách Televízie LUX ho uvidíme v premiére už túto jeseň.
Matúš Ďuraň 26.06.2021
Aj v čase pandémie je možné nakrútiť film v džungli

Salezián Anton Odrobiňák pri príprave jedla vo svojej misionárskej kuchyni. Snímka: Matúš Ďuraň

V januári tohto roku sa nám podarilo napriek prísnym protipandemickým opatreniam odcestovať do Latinskej Ameriky. Pôvodne sa zdalo, že ani neodletíme: lety sa bez ohlásenia presúvali na iné dátumy a letecké spoločnosti čoraz viac sprísňovali podmienky vstupu na palubu lietadla.

Po príchode do Ekvádora sme však rýchlo zabudli na všetky strasti doma. Udivení cudzím, no krásnym svetom sme každý deň hľadali filmové prostriedky, ktorými by sme priblížili slovenskému divákovi miestnych ľudí, zvyklosti a kultúru. Ale najmä, aby sme vyrozprávali neobyčajný príbeh padre Antona.

Misionár tretej generácie

Salezián Anton Odrobiňák pôsobí v Ekvádore už viac ako pätnásť rokov. Po Martinovi Križanovi, SDB, a Jánovi Šutkovi, SDB, je predstaviteľom tretej generácie slovenských misionárov venujúcich sa pastorácii šuarského národa. Najprv pôsobil na misii v Bomboize, ale posledných jedenásť rokov strávil v odľahlých osadách blízko peruánskych hraníc. Teraz je na štúdiách v ekvádorskom hlavnom meste Quito.

„Potreboval som si oddýchnuť a najmä viac študovať,“ vysvetlil Anton Odrobiňák. V jeho farnosti slúži iný misionár. Don Anton vie, že sa tam s najväčšou pravdepodobnosťou už nevráti pracovať. „Mal som pocit, že nič nestíham. Unikal mi čas a práce bolo čoraz viac.

Raz mi od únavy padla hlava do taniera a ja som tak prespal celú noc. Polovicu dňa som si oddýchol a potom zase, niekedy aj desať dní v kuse som bol na cestách,“ spomína na posledné roky padre Anton.

Ako profesionálny vzpierač bol zvyknutý podávať extrémne výkony a zdvíhať čoraz ťažšie váhy. Sami sme boli toho svedkami. Bolo nám jasné, že jeho súčasná pauza na štúdium je len krátkym intermezzom medzi prácou a ešte väčšou prácou.

Naše nakrúcanie preto bolo časom rekapitulácie úspechov a prípadných nezdarov jeho dlhoročných misií v Tuutin-Entsa. Veľa sa tam odvtedy zmenilo: sedem nových kaplniek v ťažko dostupných osadách, murovaný farský kostol v Tuutin-Entsa, nové hygienické zariadenie v miestnej škole alebo rozsiahla prestavba jeho misionárskeho domčeka.

Videli sme, že mu toto miesto prirástlo k srdcu. Zvykol si na miestnu klímu a obyčaje, spriatelil sa s ľuďmi, aby ich postupne vychovával k zodpovednému životu a k osobnému vzťahu s Kristom.

V džungli zablúdil len raz

V džungli padre Anton zablúdil len raz. „Pre víchricu sa mi v jeden večer stratil pôvodný chodník. Nechcel som sa vrátiť naspäť, lebo vždy chcem splniť svoj plán. Skúsil som to naľavo aj napravo, ale cesta bola plná lián a ja som nemal mačetu. Zašiel som ešte hlbšie do džungle. Bola už úplná tma.

Vtom som započul vodu tečúcu v potoku. Vedel som, že som zachránený. Kde je potok, tam je rieka; kde je rieka, tam je aj človek,“ rozpráva misionár. Za všetky tie roky ho nikdy nepoštípal had, hoci všetkých jeho predchodcov áno.

Pre náš malý štáb to boli dva naozaj intenzívne a dobrodružné týždne. Nakrúcanie však prebehlo relatívne hladko: technika nám dobre slúžila a poslúchalo nás aj zdravie. Varili sme si sami, oblečenie sme si prali v rukách a väčšinu nocí sme spali v stane pod prístreškom alebo na lavičke v niektorej z kaplniek.

V záhrade rástli na stromoch citróny, grapefruity a kokosy, takže sme si každý deň vychutnávali tropické ovocie. Džungľu sme spoznali vďaka krátkemu letu malým lietadlom, niekoľkohodinovej plavbe loďou, ale aj celodennej túre pod ostrým rovníkovým slnkom. Dokonca sme spolu so Šuarmi prežívali prvé kolo prezidentských volieb v Ekvádore.

Ohlasovať Krista nie je ľahké

Tamojší ľudia sú chudobní: jedia to, čo im ponúkne príroda. Najradšej sa smejú a len tak na cudzinca pozerajú. Dívajú sa a čakajú, čím ich prekvapíte, zaujmete, nadchnete. Rodina je pre Šuarov veľmi dôležitá. Dievčatá sa stávajú matkami, keď majú pätnásť, šestnásť rokov.

Napriek tomu, že televízor sme videli len v krčme, aj v tejto časti sveta dokážu mladí ľudia stráviť hodiny denne surfovaním na internete. Ohlasovať Krista v džungli nie je ľahké.

„Šuari chcú pokrstiť deti alebo mať svadbu v kostole, ale tým sa ich viera končí,“ priznáva padre Anton. Koľkokrát ho tu okradli, zradili, sklamali. Misionár však vždy musí ísť ďalej, nájsť spôsob, ako prežiť a pokračovať. „Jedenásť rokov na jednom mieste v človeku zanechá hlbokú stopu. Človek potrebuje čas, aby sa vyrovnal s novou realitou. Čas, aby zanechal a vyliečil niečo staré a začal niečo nové,“ hovorí salezián.

Rýchlo sme pochopili, že pre misionára nie je ľahké opustiť svoju farnosť. Padre Anton však sám dobre vedel, že je nevyhnutné odísť, lebo Boh má preňho nový plán. Dnes ešte nevie, kde bude slúžiť, ale najradšej by sa po štúdiách v Quite vrátil k pastorácii Šuarov.

„Misionár musí žiť so svojím národom každý deň a nie utekať do pohodlia svojej komunity. On musí pre svoj národ zomrieť,“ hovorí odhodlane padre Anton pri hrobe dona Jána Šutku v ekvádorskom Macase. Bolo pre nás veľmi vzácne byť svedkami zlomových životných udalostí misionára Antona Odrobiňáka a nakrútiť o nich film. Nech prostredníctvom tohto filmu ľudia spoznajú, že len Ježiš Kristus je pravým zdrojom sily a pevnej vôle človeka.